1.3.2 Tchangské legendy
Vo svojej feudálnej histórii zažívala stará Čína niekoľkokrát svoj najväčší rozkvet. Obdobie dynastie Tchang bolo jedným z tých najúspešnejších, lebo práve v tých časoch Čína, ako už oddávna veľmi bohatá feudálna ríša, ukázala svetu svoj šarm nádhernej a rozvinutej svetovej civilizácie. „Už hneď v poradí druhý cisár tejto dynastie zriadil ďalšie nové ministerstvá, zaviedol nový dokonalejší systém daní a znova rozdelil pôdu. Tieto zmeny, vykonané v zjednotenej krajine, predbehli vývoj vo všetkých ostatných štátoch sveta“. [1] V 7. – 8. storočí bola Čína jedinou ázijskou krajinou, ktorá práve vtedy zažívala na vysokej úrovni ten najväčší rozkvet v ekonomickej, politickej i kultúrnej oblasti. Tchangská poézia v tých časoch dosiahla v literatúre ten najvyšší vrchol, ktorý už potom žiadni čínski básnici nikdy neprekonali. Ale ani vtedy nebola čínska literárna záhrada jednotvárna, popri básnictve sa v tých časoch rozvíjali aj viaceré ďalšie literárne útvary, napríklad tchangské legendy a rozprávačské príbehy. Jednou z takýchto legiend i obľúbených rozprávačských príbehov je aj Príbeh o statočnej tanečnici Liove, ktorý vznikol okolo r.795.
Príbeh o statočnej tanečnici Li《李娃传》
Stručný obsah:
Mladý chlapec zo šľachtickej rodiny sa vybral do cisárskeho hlavného mesta na skúšky[2], ktoré sa konajú každé tri roky. Tam sa však v jednom zábavnom podniku zoznámil s najvýznamnejšou tanečnicou[3] Li a bezhlavo sa do nej zamiloval. Rýchlo pritom pomíňal všetky peniaze, čo mal so sebou, nuž a potom ho aj z toho zábavného podniku vyhnala jeho kupliarska majiteľka. Zúbožene sa chudák začal túlať po meste, až ho tam nakoniec našiel jeho otec. Hrozne ho za to zbil, že kvôli ľúbostnému pomeru s prostitútkou zabudol na svoje študijné povinnosti a prehajdákal všetky peniaze. A tak teda mladík skončil ako žobrák v chorobe a v chudobe, podobajúc sa slabej sviečke vo vetre. Našťastie tá tanečnica bola k nemu omnoho milosrdnejšia. Utiekla z kupliarkinho zábavného podniku a z tej najčistejšej lásky ho zo svojich peňazí začala opatrovať. Zo dňa na deň sa potom rýchlo zotavil a vďaka vrúcnej láske a podpore tanečnice Li sa potom pripravil aj na cisárske štátne skúšky. Nakoniec za to, že sa tak veľmi usiloval, skúšky urobil výborne a získal tak titul cisárskeho hodnostára. Ba aj krásna tanečnica Li si tým získala cisárove sympatie.
Pútavý obsah prvej polovice tejto „tchangskej legendy“ sa dôkladne venuje aj opisu charakteru postavy tanečnice. Dvadsaťročná dievčina Liova, hoci bola spoločensky len veľmi nízko postavenou tanečnicou, hneď na začiatku upútala pozornosť mladého šľachtica, pretože „sa vyjadrovala nielen múdro, ale aj vtipne. A tak ho očarila ako krásna lotosová kvetinka.“ Ona sama pritom veľmi dobre vedela, aký je medzi nimi obrovský spoločenský rozdiel a že pre jeho rod znamená len hanbu. Neopýtala sa preto kupliarky, prečo k ním už mladík prestal chodiť, i napriek tomu, že jej srdce išlo puknúť od bolesti. No v tom čase ho už kupliarka z podniku vyhnala. Ale keď svojho vysnívaného chlapca stretla nakoniec takého zúboženého na ulici, „objala ho a horko sa rozplakala“. Okamžite s kupliarkou skončila a do opatery mladíka potom vložila celé svoje srdce. No len čo chlapec urobili cisárske skúšky, požiadala ho o rozchod, pretože si nikdy nič od tejto lásky nesľubovala. Rozchod mu ponúkla preto, aby si mohol slobodne vybrať svoju lásku zo svojej spoločenskej vrstvy. Jej múdrosť a statočnosť sú žiarivými bodmi tejto postavy.
Ďalšou podobnou poučnou a obľúbenou legendou je aj rozprávka o vojvodcovi z Nan Kche, pretože ešte aj v dnešnej čínštine občas používame jedno štvorznakové prirovnanie. Je to „ Nan Kche i meng“, čiže „sen ako z Nan Kche“. Opisuje sen, ktorý sa nikdy nemôže uskutočniť, a niekedy to znamená aj to, že celý náš život je len ako sen a aj všetko bohatstvo a sláva sú iba ako sen, či ako dym pred našimi očami. Táto fráza pochádza z tchangskej legendy Príbeh o vojvodcovi z Nan Kche, ktorá vznikla okolo roku 802.
Príbeh o vojvodcovi z Nan Kche (《南柯太守传》)(r.802)
V čínštine je jedna štvorznaková fráza „ Nan Ke Yi Meng“ (sen v Nan Ke). Opisuje o sne, ktorý sa nikdy nemôže uskutočniť, niekedy aj znamená, že celý život je ako sen, všetky bohatstvo a sláva sú iba ako sen, ako dým pred očami. Táto fráza pochádza z „tchangskej legendy“ – Rozprávanie o panovníkovi v Nan Ke, ktoré bolo napísané v roku 802.
Stručný obsah:
Bol raz jeden mladík, ktorý sa viackrát poskúšal o štátne skúšky v cisárskom hlavnom meste, ale nikdy sa mu to nepodarilo urobiť. Nemohol sa teda uchádzať o prácu na cisárskom dvore a nemal teda šancu stať sa vysokým hodnostárom. Kvôli svojej budúcnosti sa preto veľmi sužoval. Jedného dňa mu prišli priatelia pogratulovať k narodeninám a keď pritom do seba dostal viac alkoholu, zaspal v záhrade pod jedným starým stromom. Vtom ho dvaja sluhovia v nádherných fialových livrejoch priviedli k akémusi vysokému stromu, vošli s ním do vnútra a tam sa pred ním objavil iný fantastický svet. Práve sa v cisárskom meste išli konať štátne skúšky, a aj on sa na ne prihlásil. Po celé tri skúškové dni sa mu všetko darilo perfektne. Dostal sa až na prvé miesto a cisár si ho vybral za svojho hodnostára. Nakoniec sa mu tak zapáčil, že mu dal svoju dcéru za ženu. Ako svojho zaťa ho menoval vládcom a vojvodcom v Nan Kche. Tam sa mu žilo nesmierne dobre a dni mu ubiehali plné úžasných dobrodružstiev i nezabudnuteľnej slávy. Jedného dňa ho však cisár vyslal do boja. Lenže on nemal ani potuchy o tom, ako treba viesť armádu, a tak všetci vojaci v boji zahynuli a jeho armáda vojnu prehrala. Cisár sa za to naňho strašne nahneval a s pohŕdaním ho potom opustila aj princezná. Zrazu chudák prišiel o všetko... ale nato sa našťastie zobudil a bol rád, že to bol iba sen.
Táto tchangská legenda ironizuje všetkých tých ľudí, ktorí šialene túžili po bohatstve i honosnom živote a študovali len pre to, aby mohli urobiť štátne skúšky v cisárskom hlavnom meste. Tie skúšky boli totiž pre mužov vo feudálnej Číne jedinou cestou, akou sa mohli dostať k moci a vysokému aristokratickému titulu. Autor ich však chcel v tomto príbehu vyvarovať, že nič nie je v skutočnom živote večné, a ani bohatstvo a slávu si človek neodnesie do hrobu. V tomto príbehu sa však už prejavuje aj budhistické negatívne myslenie presviedčajúce ľudí, aby sa vo svojom srdci zbavili akýchkoľvek túžob. A to je zase úplne iný životný extrém.
Tento druh rozprávok, tchangské legendy, patria k novelistickému, a zároveň i realistickému druhu rozprávok, ktoré minimalizujú fiktívnosť a fantáziu, a nositeľmi deja sú reálne postavy z ľudu, oplývajúce nielen ľudskými slabosťami, ale často aj životnou múdrosťou alebo nejakou životnou filozofiou, ku ktorej dospejú na základe rôznych svojich chýb, za ktoré musia pykať. Témy tchangských legiend sú veľmi pestré a prezentujú životné príbehy ľudí z rôznych spoločenských vrstiev. Tak môžu byť postavami z tchangských legiend členovia cisárskej rodiny, žijúci v nádhernom paláci, ale aj najchudobnejší žobráci v zničenom starom buddhistickom chráme. Jednoducho, aj ten najobyčajnejší človek sa mohol v nich stať hrdinom, pretože tchangské legendy opisovali väčšinou práve tých najobyčajnejších ľudí, ale ich autori si práve v týchto ich obyčajných životoch vždy našli niečo neobyčajné, niečo čo stálo za zamyslenie. Záver týchto legiend však nebýva vždy uspokojujúci, ba práve naopak niekedy je veľmi smutný až skľučujúci. V niektorých legendách dokonca aj dobrí ľudia prídu o život, alebo dvaja zamilovaní sa musia navždy rozlúčiť, lebo zákony vtedajšej konfuciánskej spoločnosti boli v tomto neúprosné. Ľudia si v tom období veľmi obľúbili tento druh príbehov aj preto, že nemali stereotypný dej ani koniec a každá legenda je v niečom jedinečná a zaujímavá. Odohrávajú sa v nich udalosti, akoby vystrihnuté priamo z bežného života ľudí a aj vďaka tomu sa tieto rozprávky veľmi rýchlo rozšírili medzi obyčajným ľudom.
[1] The Concise history encycolopedia- v českom preklade DĚJINY SVĚTA: Ottovo nakladatelství, s.r.o, roku 2003, s.72
[2] Vo feudálnej Číne len mladíci, ktorí úspešne zložili cisárske skúšky, mohli získať vysoké štátne funkcie a dobrý plat, a teda tým realizovať i svoje politické ambície. Preto im na týchto skúškach veľmi záležalo.
[3] V klasickej Číne mali ženy veľmi nízke spoločenské postavenie a tanečnice boli zároveň aj prostitútky.
