Veľa spisovateľov vtedy vytvorilo mnoho hodnotných diel a v rámci toho vznikol aj nový literárny útvar baladické ľudového rozprávačstvo – EPICKÁ PIESEŇ A DRÁMA[1]. Ako ukážky z toho uvediem aspoň dve najvýznamnejšie diela z tohto obdobia.
Prvé bolo inšpirované pôvodne tchangskou legendou ROZPRÁVANIE O MLADEJ KRÁSAVICI JINGJING. Autor v tomto príbehu vychádzajúc z jej pôvodnej tchangskej predlohy ospieval v ňom slobodnú lásku dvoch mladých ľudí, ktorí majú pevnú vôľu a vytrvalosť vybojovať si svoje šťastie a skutočnú lásku, napriek odporu rodičov i prekážkam vyplývajúcim zo stredovekého konfuciánskeho etického kódexu. Jeho krédom je tu presvedčenie: – Nech má každý človek právo byť celý život bok po boku so svojou životnou láskou! Dnešní ľudia to berú už za čosi úplne normálne, prirodzené a samozrejmé, ale mladí ľudia v Číne sa pred tisíc rokmi nemohli zobrať bez súhlasu rodičov i celého ich rodu. Nemali právo ani slobodu túžiť po svojej láske a museli poslúchať svojich rodičov, koho im oni vyberú za partnera. Preto sa stalo želanie autora tohto príbehu veľmi rýchlo populárne v celej Číne.
Tchangský Príbeh o Jingjing sa skončil šťastne, ale uvediem tu aj iný príbeh, ktorý má naopak smutný koniec. Ten rozpráva o tragickom osude dievčaťa Tou E v období vlády mongolskej dynastie Jüan. To, že títo mongolskí dobyvatelia boli hrozní krutovládcovia, pociťujeme aj pri čítaní toho príbehu. Aj v ostatných literárnych dielach z tohto obdobia je veľmi málo optimizmu či opisov vysnívane krásneho života ich hrdinov, akoby autori v tomto období už pomaly prestávali veriť, že vôbec ešte na svete existuje aj šťastný život. Namiesto toho je v týchto príbehoch omnoho viac nárekov a sťažností na nespravodlivo krutú realitu. Hovorí sa, že literárne dielo je zrkadlom doby, a aj tieto čínske rozprávačské príbehy potvrdzujú, že je to pravda. V príbehu sú použité umelecké prostriedky spájané s fantáziou, zázračným vstupom nebeských síl sa život hrdinu končí. V diele je ponechaná čitateľom možnosť a priestor na voľnú predstavivosť.
Rozprávanie o západnom dvore (《西厢记》)(r. 1295~1307) Stručný obsah: Kedysi dávno, v období dynastie Tchang, jeden švárny mládenec, menoval sa Čang, sa vybral na výlet do mesta Pchu Čou. Cestou zachránil krásne šľachtické dievča Jingjing a jej matku zo zámožnej tamojšej rodiny. Mladík bol krásny a vzdelaný a aj dievča bolo veľmi pekné a talentované, a tak všetci ich považovali za priam nebeský pár. Avšak Jingjingina matka nesúhlasila s ich vzťahom, pretože ten chlapec nemal nijakú úradnícku hodnosť, a preto si myslela, že si jej dcéru nezaslúži. Ale Jingjing a Čang sa mali vrúcne radi a dievčine vôbec nevadilo, že jej milý nemá potrebné spoločenské postavenie. Naopak bola nesmierne šťastná, že sa našli v tom obrovskom mori ľudí a zahorela voči nemu naozaj čistou láskou. A keď ho potom jej matka nútila, aby išiel do cisárskeho hlavného mesta urobiť štátne skúšky, žialila, že za ten čas „ nebudú môcť spolu lietať ako vtáci, a teda načo mu je sláva a úspech zo skúšok?“ Keď sa pred jeho odchodom rozlúčili v ich západnom dvore, s plačom mu pošepkala, „Vráť sa mi čo najskôr, nech by bol výsledok skúšok akýkoľvek!“ Mladík, dojatý jej čistou láskou, i tým že mu nedáva nijaké ultimátum, vydal sa na cestu do cisárskeho hlavného mesta. Sám mal na slávu rovnaký názor ako Jingjing a tie skúšky išiel urobiť len kvôli nej. Záver príbehu je v tomto prípade veľmi šťastný. Po zložení skúšok sa vráti k Jingjing a konečne títo dvaja už môžu „spolu lietať slobodne ako dvaja vtáci“. Žalospev o Tou E (《窦娥冤》)(r.1291) Stručný obsah: Tou E bola veľmi dobrosrdečná a statočná mladá žena, ktorá od mala zažívala len samé prekážky a utrpenia. Pochádzala zo vzdelanej rodiny, ale už keď mala tri roky jej zomrela matka a odvtedy sa všetko v rodine strašne zhoršilo. Keď mala trinásť rokov, otec ju vydal, a potom sa starala o svojho chorľavého manžela a jeho matku až kým nezomrel. A tak už v sedemnástich sa stala vdovou. To bolo na ňu príliš veľa bolesti a utrpenia a začala už pochybovať, či vôbec existuje milosrdný Buddha a či vôbec existuje spravodlivosť. Hoci si svoju švagrinú vážila ako svoju matku, tá ju kvôli peniazom chcela znovu vydať. Lenže v starej Číne platilo, že dobré ženy sa nevydajú druhýkrát. To znamená, že žena má byť manželkou len jedného muža! Inak je to neslušné. Tou E preto odmietla prosbu svojej švagrinej, aby sa vydala za muža, ktorého jej vybrala a ktorý ich obe v nebezpečnej situáci zachránil a pod svoju strechu prichýlil. Ten už dokonca jej švagrinej sľúbil za ňu veľa peňazí. Preto keď Tou E za ženu nedostal, strašne sa rozhneval. V zlosti vymyslel hrozný plán: - rozhodol sa jej švagrinú otráviť, v nádeji, že Tou E po jej smrti bude musieť hľadať oporu v ňom a on jej ju, samozrejme, ochotne poskytne. Omylom sa však otrava dostala misky jeho otca a ten okamžite umrel. Chlap začal obviňovať Tou E, že to ona spôsobila a začal ju vydierať, aby sa zaňho vydala, inak ju udá na súd. Tou E však verila, že súd bude spravodlivý a odhalí jej nevinu, a preto sa nezľakla jeho obviňovania. No kto mohol tušiť, že ten sudca bude skorumpovateľný a odsúdi Tou E na smrť?! Chúďatko Tou E si pôvodne myslela, že spravodlivý súd určite rozsúdi, kto je zlý, kto nevinný, no nikto jej na tom súdnom procese nedal za pravdu, a tak ju popravili.Vo svojom zúfalstve a v snahe, aby sa aspoň po smrti dokázala jej nevina vyslovila pred smrťou tri zázračné želania: - nech jej krv po poprave odletí a pokropí tabulu toho sudcovského stola, nech napadá sneh hoci je uprostred leta a nech tu tri roky vôbec neprší. Tak poprosila nebíčko, aby jej tým potvrdilo, že je nevinná. Po chvíľke ako dopovedala tieto želania a ako jej sťali hlavu, zrazu sa obloha zachmúrila, začal fúkať studený severák a z nebies začal padať sneh! A touto tragickou atmosférou príbeh vrcholí. Autor tým vyvoláva v čitateľoch hnev a nenávisť k nespravodlivosti, a tým i chuť bojovať proti súdobým feudálnym vykonávateľom štátnej moci.
[1] Pozn. Autorky : Termín „dráma“ má v tomto období iný význam než ako ho chápu ľudia neskôr. Dráma v období Sung a Jüan bola veľmi populárna medzi najnižšími spoločenskými vrstvami. Autor takéhoto príbehu si najprv napísal text a potom to ľudoví herci hrali na ulici alebo sa ten príbeh šíril medzi ľuďmi ústne. Aj sami autori zvyčajne pochádzali z chudobných rodín, a preto tak dobre rozumeli životnej realite ľudu. Diela veľmi živo popisujú ťažký život ľudu a ľudia v ich rozuzlení nachádzali nádej podobného východiska z ich krutého života a zároveň i potešenie z počúvania tých príbehov.
