Ked´ som po prvýkrát bola na cintoríne na Slovensku, vtedy akoby som zabudla dýchať. Rôzné pomníky a kríže tichučko mi rozprávali príbeh o tom človeku, ktorý tam ležkal pod zemou už dávno. Od prvej hrobky až do poslednej som v srdci čítala tie mená, ktoré sú vštepené na pomníku. Tam meno a priezvísko sú napísané, aj dátum narodenia a smrti. Na niektorom pomníku je len jedna veta: Taký je život človeka, ako tráva, ako poľný kvet, zafúka vietor a už ho viacej niet. Ani sa mi nezdalo, všetko bolo pomaly zamrazené zo slzičiek. Nepoznám žiadne meno ani žiaden príbeh o tých ľudí tam, ale pred Bohom sme všetci spolu, preto som cítila akúsi krásnu blízkosť k nim. Robila som čo najtichšie kroky, aby som nevyrušovala tých spinkajúcich duchov.
Sedela som sama na lúke medzi hrobkami. Tam je príjemné na rozmýšľanie, o všeličom, tak sa zdá, že tam čas uteká pomalšie ako inde, akoby všetko sa zastavilo v tej chvíli, ked´ sem išli odpočivať...To je len môj dojem, že moja nálada nebola smutná pri hrobkách. Ked´ som stála na mohyle M.R. Štefánika, okolie je veľmi krásne, malebná príroda pripomína ľud´om jeho hrdinský ale krátky život. Tam ľudia sa môžu dobrovoľne potichu rozprávať, mať úplne otvorené srdce o všetkom. V očiach je zelená lúka, modrá obloha, d´aleké hory a stromy... aj ked´ tu odpočíva jedna duša, všade je plno života, všade je nádej a slnko. To je najlepší spôsob, ako sa rozprávajú ľudia medzi nebom a zemou. Priznám sa, že toto sa musíme ešte naučiť od Európy.
V Číne ked´ som bola žiačka v základnej škole, raz učitelia nás zobrali k mohyle nejakého našho hrdinu, ktorý sa pre vlasť obetoval pri vojnu. Tam rástia veľa vysokých borovíc a cyprus, čo znamená dlhý vek a večnosť. Slnečné ľúče sa nedá prenikať hustými listami stromov. Pod vysokými stromami je veľký a chladný tieň. Cítila som zima, a naozaj tam sa mi nechcelo zostať dlhšie, aj ked´ som tak obdivovala toho hrdinu. Atmosféra nad mohylou M.R.Štefaníka sa mi zdala, že by som mohla tam stráviť celý deň a rozmyšľať o ňom, o svojej živote. Asi chýba čínskemu cintorínu viac životnej farby. Ved´ cintorín môže byť v našich očiach ako obyčajné miesto, tam spinkajú naši príbližní, naši priatelia aj tí, ktorých vôbec nepozname. Ale väčšina čínských ľudi pokladajú cintorín príliš vážne. Myslia najviac na smútok straty tohto človeka, ale nie radosť a šťastie, čo im raz dával, ked´ žil s nimi. Preto som veľakrát cítila niečo ťažké, depresívne na čínskom cintoríne.
Ked´ som dokonca videla mauzóleum čínskych cisárov z dynastie Čching, tak som obdivovala jeho architektonický štýl, a pritom som si všimla, ako si vážili tí cisári svoj druhý palác, kde túžili ležať desaťtisic rokov po smrti, koľko času a peňazí dali do tejto obrovskej práce. O tom úžasnom mauzóleií sa môže písať veľká kniha, ved´ naozaj za každú tehlu na zemi sa schovala vzácna a tajomná história. Tí čínski cisári si vyberali svoje miesto, kde budú ich hrobky. Veľmi verili FENG Šuj. Zvyčajne ich miesto sú v nádhernom okolí, leží na horách, hrobky sa čelia k smérom SEVERU. Vraj takto Boh mohol ohraniť ich hrobky, aby ich telá sa uchovali navždy. A teraz ked´ sa rozprávajú ľudia o tom, že tak najvní verili, že boli cisári, ked´ žili, a po smrti nikto sa neodvaží, aby otvoril i ukradol ich hrobky. Všetci sa potichu smejú, že korúna im možno chvíľku priniesla bohatstvo, slávu a silu, ale veľké more by sa mohlo zmeniť na poľe, to je história. Nikto nevie tušiť, kam nás odviezol. A dnes, ked´ horný vietor fúka po tých opustených hrobkách, všetko je tak tichučko, také prostredie nutí ľudi rozmýšľať o sebe, vlastne čo je najdôležitejšie v živote?...
Lietajuca jemnucka laska uz pomalicky odletela s vetrom do daleky, Ako hviezdy a mesiac padli do hlbokeho udolia medzi vysokymi kopcami, Tie tisicrocne krasne pocity, Uz davno boli vstepene do oblakov kazdeho rana, Aj ked bola neuveritelne nebeska, uz mi tiez odisla dodaleka, Stojim na rozsiahlej zemi pod obrovskom nebom, z dialky pozeram na more, Moje srdce tecie s velkou riekou, Hrnie sa do hlboka mora a tam sa zmizne.
