Páv odlieta k juhovýchodu do nebíčka, každých 5 míl pozrel dozadu, nechce sa mu odísť preč.
Lan ži sa naučila šiť šaty od jej 13 rokov, od 14 rokov sa začala učiť písať aj čítať. Bola veľmi múdre dievčatko. Ked´ mala 17 rokov, vydala sa za Žong Tsinga, ktorý tiež bol dobrý a nádherný chlapec, pracoval ako asistent ministra.
Kvôli práci nemohol stále byť doma s ňou, ale ona oddane na neho čakala. Matka Žong Tsinga jej dávala každý deň strašne veľa prác. Bola pracovitá a usilovná, z celého srdiečka sa pekne starala o jeho matku, ale ona nikdy nebola spokojná s ňou. Konečne nemohla ostať už doma, písala manželovi list...
Keď sa to Žong Tsing dozvedel, hned´ utekal domov, priamo za svojou matkou, plakal pred matkou a pekne ju poprosil, aby bola milšia na Lan ži, ktorá sa správala ako najlepšia nevesta. Povedal matke: Je jeho šťastím, že môže ju mať ako manželku, túži byť s ňou do vtedy, ked´ budú mať obidvaja biele vlásky, tiež túži, aby boli po smrti veční priatelia dušičkami lietajúcimi vo vesmíre.
Matka sa veľmi hnevala, tým viac bola rozhodnutá, aby vyhnala Lan ži z domu, aby sa oženil s inou ženou.
Plakal a povedal svojej matke, že nikdy sa už neožení...
V starej Číne v takej situácii sa nič nedalo robiť, len poslúchať. Ked´ sa vrátil Žong Tsing k svojmu dievčatku so slzami v očiach, dlho sa držali za rúčky, a nič sa nedalo povedať...
Povedal, že len chvíľku budú vzdialení od seba, o 3 mesiace sa znovu prihovorí matke, hned´ uteká za ňou a nikdy už sa nerozlúčia. Túži ju zobrať so sebou do práce, tam budú len oni dvaja.
Povedala, že už vie, že sa ťažko stretnú v budúcnosti, musia poslúchať matku, aby ju neurobili smutnou a nahnevanou. Len jediné túži, aby na ňu nezabudol, dala mu náhrdelník, ktorý urobila sama, ako spomienku na celý život...
Druhé ráno sa krásne obliekla, vyzerala ako májová ruža, išla spolu s Žong Tsing k matke, ale matka bola stále nahnevaná, myslela si, že keď Lan ži pochádzala z dedinky, nevie sa pekne správať, nezaslúži si jej syna, ale v skutočnosti to nebola pravda. Lan ži sa o ňu pekne starala s láskou a rešpektom.
Žong Tsing a Lan ži sa rozlúčili, Lan ži šepkala do jeho uška, že je nesmierne vd´ačná za tú najvzácnejšiu lásku, ktorú jej dával. Nech budú obaja pevní a počkajú spolu na ich stretnutie v blízkej budúcnosti. To je ich svätý sľub, že bude Lan ži ako najpevnejší, ale najnežnejší kvietok, taká oddaná a silná, bude pekne na neho čakať, a Žong Tsing bude ako kameň, taký pevný, s ktorým nik a nič nepohne. Budú na seba čakať.
Lan ži ešte sa bojí, že jej otec bude hned´ tužiť, aby sa vydala čim skôr, vtedy musí ho poslúchať. Žong Tsing jej povedal, že o mesiac sa hneď stretnú.
Ked´ Lan ži sa vrátila domov, jej matka a otec boli veľmi prekvapení, hned´ sa jej pýtali, či urobila chybu, prečo ju vyhnali z domu. Lan ži povedala všetko. Chlapci už dávno počuli o jej kráse a dobrote, prišli k nej a poprosili ju o ruku. Medzi tými chlapcami bolo niekoľko veľmi ideálnych, ktorí sa jej rodičom páčili.
Lan ži povedala matke, že už dala sľub Žong Tsingovi, bude na neho čakať, za nikoho iného sa nechcela vydať.
Jej brat jej dohovoril, že to bude jej šťastie, ked´ sa vydá znova, vedela, že nikto ju nechápe, plakala celé dni sama...
Brat Lan ži sa sám dohodol s jedným chlapcom, že dá mu Lan ži za manželku. Nič Lan ži nemohla robiť, jej srdiečko už nechcelo žiť. V tej dobe starej Číny, ženy nemali právo ovládať svoj osud. Doma otec a brat mali najväčšiu silu a vplyv.
Dve rodiny začali pripravovať svatbu, všade bolo veselo, len v srdiečku Lan ži bolo najtmavšie miesto života...
Žong Tsing počul o tom, hned´ poprosil ministra, aby mu dal na niekoľko dní voľno. Čiernym koníkom cválal priamo za Lan ži. Lan ži poznala dupot kopýt čierneho konika, hned´ jej tiekli slzy po lícach. Povedala svojmu manželovi, že všetci idú proti jej srdcu, brat a otec ju donútili, aby sa hned´ vydala. Žong Tsing jej blohoželal, že sa znova vydá, vravel, že ostal stále tak pevným ako kameň, ale ten pevný a nežný kvietok bol len chvíľu silný, za krátky čas už sa zmenil...Nech Lan ži bude šťastná, ale on ide pomaly zomrieť bez srdca. Lan ži povedala, že nikdy nezabudla na ich sľub, nič nevie robiť, len túži, aby sa po smrti znova stretávali v nebíčku...Najsmutnejšie je to, že živé srdiečka sa rozlúčia navždy, až po smrti môžu byť ich dušičky spolu...
Prišiel posledný večer, nasledujúci deň by sa mala Lan ži vydať. Tajne prišla ku jazierku. Povedala si, že ked´ nemôže byť s Žong Tsingom, radšej skôr pôjde do neba. Jemno dala šaty dolu, zdvíhla nožičku k jazeru...
Presne v tejto chvíľi sa dostal domov aj Žong Tsing, povedal svojej matke, že sa cíti, akoby prišiel koniec jeho života. Matka bola strašne nahnevaná, vyčítala mu, prečo kvôli jednej žene už nechce žiť. Žong Tsing si šepkal,aj ako svojej matke, že Lan ži nie je obyčajná žena pre neho, vlastne ona je on.
Žong Tsing sa tichúčko vrátil do svojej izby, toľko rozmýšľal o Lan ži, vedel, že jeho smútok a žiaľ nikto nepochopí, v tej chvíľke prišiel sluha, priniesol správu, že ľudia našli Lan ži v jazere...
Dušička Lan ži odlietala ako páv do nebíčka, len on vedel aj pochopil, koľko smútku je skryté v jej srdiečku. Pozrel sa na nebo, prechádzal sa medzi stromy, obesil sa sám na konár s tvárou pozerajúcou juhovýchodným smerom... ...
Po nejakom čase, dve rodinky sa udobrili a poprosili o prepáčenie. Dali Žong Tsinga a Lan ži spolu do jednej hrobky, ktorá sa nachádza pri veľkej hore.
Okolo ich hrobky rástli vysoké borovice plné života. V tomto borovicovom lese žije párik vtáčikov, lietajú vedľa seba stále, nikdy sa nerozlúčia. Ich spev je tiež veľmi smutný, ľudia prejdúc okolo majú slzičky v očiach, povedia si o tom smutnom príbehu.
Naučili sa, ako si vážiť svoju lásku...
