Ale teraz o Tibete nebudem písať, ale by som rada napísala o veľkej láske a vd´ake mamičke a ockovi. V septembri budem mať 22 rokov. Všimla som si, že ja už nie som malé dieťa. Už len rok a skočím štúdium na univerzite, budem vchádzať do sveta dospelých ľudí. Viem, že nový život ma privíta, ved´ budem študovať vo zvláštnej univerzite medzi ľud´mi, pri práci. V uplynulých rokoch, mamička a ocko mi venovali nesmierne veľa energie, starostlivosti a najväčšiu, najhlbšiu lásku, pomoc, výchovu...Naozaj, len mamička a ocko by sa mi mohli tak venovať celým srdiečkom.
Moji rodičia sa stretli v práci, potom išli na univerzitu, aby d´alej študovali. Ked´ mali približne 30 rokov, ja som sa narodila. Ja som ich jediná dcéra. Ocko mi veľakrát povedal, že som ich prameň najväčšieho šťastia v živote. Neviem, či si to zaslúžim...Ved´ vychovávať dieťa by bola najťažšia práca na svete pre rodičov.
Teraz študujem v najlepšej univerzite zahraničných jazykov v Číne, okrem svojho úsilia, musím za to veľmi pekne d´akovať mojim rodičom. Už ked´ som chodievala do základnej školy, mamička a ocko vždy boli mojou najsilnejšou podporou, nielen v živote, ale aj v štúdiu. Strávila som šesť rokov u starých rodičov, lebo do tej istej základnej školy chodievala aj moja mamičkina. Babičke sa veľmi páči táto škola. Verila, že tam dostanem najlepšiu výchovu, tak ako mamička. Pamätám si veľmi dobre, bola som v základnej škole celkom dobrá žiačka, ale kedysi, na niekoľko mesiacov som nemala rada písanie domácich úloh, možno ma veľmi ovplynil ten kamarátko, ktorý sedel vedľa mňa. Jemu sa vôbec nechcelo písať domáce úlohy. Napriek tomu, obaja sme boli strašne roztopašní, často sme si pošepkali do uška naše malinké tajomstvo pri učení. Pani učiteľka sa hnevala a tak pozvala našich rodičov do školy. Veľmi zaujímavé bolo, že moja mamička a jeho ocko boli spolužiaci v takej istej triede, a moja babička a jeho babka tiež boli kolegyne a priateľky! Jeho ocko nám povedal, že už sa vôbec nečuduje, prečo sme mali toľko slovíčok pri učení. Oni sa nestretli už toľko rokov, hned´ po stretnutí s pani učiteľkou sme išli do parku. Tam nám jeho ocko kľudne povedal „naložím vám na zadoček“ a kľudne sme aj na zadoček dostali...jeho otec je vedec, pracoval v Japonsku, nechcelo sa mu veľa vysvetľovať, aby sme veľa vysvetliť, čo sme mali robiť v škole, myslel, že sme MALI vedieť, ako sa majú dobrí žiaci správať. Veru, to je pravda, vedeli sme to veľmi dobre. Báli sme sa, že naši rodičia nedovolia, aby sme ešte sedeli pri sebe vo škole, mamička a jeho ocko nám povedali, keby sme ešte nechceli písať domácu úlohu, ešte sa rozprávať pri učení, tak hned´ by nás oddelili. To bolo najlepšie varovanie pre deti, ktoré sa tak majú radi. Odvtedy sme sa stali „úplne“ dobrí žiaci.
Ked´ som bola malinká, ocko a mamička mi dávali veľký pozor na moje slabé stránky, aby som čím lepšie vyrástla. Veľakrát som „dostala na zadoček“ s láskou od mamičky , ked´ som si to „zaslúžila“. （Ale od ocka nikdy. No, to je ale rozdiel medzi „vzdelanou paničkou“ a „vzdelaným pánkom“!）Postarali sa o mňa ako o mladunký stromček, aby rástol rovno a zdravo k oblohe. Mne sa veľmi páči hudba, tak mi umožnili učiť sa hru na saxfóne a čínskom hudobnom nástroji Ženg na gymnázii, a na harmonike na univerzite. Mne sa veľmi páči šport. Ocko ma naučil skoro všetky obyčajné loptové hry, naučil ma plávať, chytať ryby, dal ma na kurz krásokorčuľovania a na bojové umenie Taekwondo...
Ked´ rodičia mali dovolenku, často ma zobrali na cesty. V Číne máme také príslovie, že „ Cestovať tisíc míl je viac ako čítať tisíc kníh.“ Vd´aka mamičke a ockovi, už som bola v najvýchodnejšej, najjužnejšej, najsevernejšej, najzápadnejšej provincii Číny. Videla som, ako žijú ostatní Čínaňia v iných rôznych miestach, ako kde ja bývam. Tie cesty mi otvorili oči a davali mi vd´ačné srdce. To je najkrajší pokladik, čo človek može vlastniť. Zážitky z ciest mi budú veľmi pomáhať v živote.
Slovami sa nedá rodičom dosť d´akovať. Darovali mi vzácny život, aby som mohla vidieť tento prekrásny farebný svet, toľko nádherných ľudí a malebnú prírodu. Darovali mi vzácnu a dobrú výchovu, aby som sa stala takým človekom, ktorý pozná dobro a zlo. Darovali mi najúprimnejšiu a najväčšiu lásku a podporu, aby som vedela, že ich mám, aj keby mi odišli všetci priatelia na svete, stále mám tú istotu, že ma ľúbia moji milí rodičia, budú ma tak stále ľúbiť, aj ked´ jedného dňa sa budeme musieť rozlúčiť...
Verím, že všetci rodičia ľúbia svoje deti z najhlbšieho srdca. Nech každé dieťa tiež tak ľúbi svojich rodičov. Ale to nestačí. V Číne tak hovoríme : „ mali by sme ľúbiť iné deti presne tak, ako svoje vlastné, mali by sme ľúbiť rodičov iných ľudí tak, ako svojich vlastných.“ Veľký čínsky filozof LaoZi to povedal. Pevne túto vetu nosím v srdci celý život, či som v Číne alebo na Slovensku.
Veľa cudzincov má takú otázku, či jedináčk v Číne sebecký? No, neviem to odpovedať. Ale zda sa mi, že či človek je sebecký, nezaleží na tom, či je jedináčikom alebo má súrodencov. Zaleží na výchove.
Na púti života okrem rodičov ešte mám jednu najbližsiu bytosť, to musí byť mojou životnou láskou. Ako kazdé dievča, aj ja budem mať manžela, je v mojom sne. Možno jedného dňa, odišla by som s ním do d´eleka, ale nikdy neopustím môjho ocka a mamičku. Tých troch budem celý život milovať najviac, ako ja viem. Modré z neba by som im priniesla. Jedného dňa aj ja sa stanem mamičkou, venovala by som sa môjmu dieťaťu tak, ako sa venujú moji rodičia mne. Môj najmilovanejší ocko a mamička, prosím vás, keby sme mali d´alší život, počkajte na mňa, ja by som tak túžila, aby som sa stala vašou dcérkou navždy!
Z najhlbšieho srdiečka d´akujem ockovi a mamičke mojej, milujem ich tak veľmi!
