Čínska vláda sa dohodla, že 19.mája do 21.mája budú štátne pamätné dni, aby sme spomínali na obetie našich krajanov, našich bratov a sestier, ktorí zahynuli pri zemetrasení, čo sa stalo v meste Wen Chuan,provincii Si Chuan. Zajtra v popoludní 14:28 pekinského času všetky autá, vlaky, lode trúbia tri minuty, všetci Číňania v Číne budú sa v tichu spomínať na našich zahynutých krajanov. Vtedy práve bude ráno slovenského času 8:28, budem každú chvíľu s domovom.
Čítala som túto báseň na čínskej stránke, znova ma vyliali slzy...
„ Moje dieťatko,
Pevne drž ruky mamičky, Cesta do nebíčka je tak tmavá, Bojím sa, že sa šmykneš, Poď, drž mamičkine ruky, Mama ťa odprevádza...
Mamička,
Ja sa bojím tejto tmavej cesty do nebíčka, Že nebudem vidieť tvoje jemné ruky, Odvtedy, keď spadnuté steny nám zobrali slnko, Už som nikdy nevidel tvoje nežné oči...
Moje dieťatko,
Už choď, Cesta pred tebou už nikdy nebude tak ťažká, bude bez starostí,Ani už nebudú nedočítateľné učebnice,Len prosím zapamätaj,Ako vyzerajú mamička a ocinko,Aby sme sa stretli v budúcom zivote,Sľubme si, že ešte budeme spolu kráčať...
Mamička,
Neboj sa, aj keď je tu tak rušné, Je nám toľko spolužiakov a milých učiteľov, Povedali sme si, že nebudeme plakať, Každá mamička je naša spoločná mamička, Každé dieťatko tiež je Vaše spoločné dieťatko, V chvíliach bezo mňa, Prosím rozdávaj lásku inému dieťatku na svete...
Mamička,
Neplačkaj nado mňou, Slzy tvoje nebudú pre mňa ako svetlo na ceste, To je naša cesta, Nechaj, aby sme pomaličky kráčali...
Mamička,
Budem si navždy pamätať, Tvoju tvár aj ocinkovu, Budeme spolu v budúcom živote znovu...“
