To je moje šťastie, že som mohla spoznať tri zlaté Zuzky na strednom Slovensku. Sú babička Zuzka, mamička Zuzka a malinká Zuzinka. Strávila som približne sedem dní u Zuzky s jej dvojročnou dcérkou Zuzinkou. Zuzka má hnedé vlasy a tmavohnedé oči, dievčatko Zuzinka má poloblond´avé vlásky a krásne sivomodré očká. Zuzka je nádherná mamička, celé dni sa celým srdiečkom stará o malú Zuzinku, spievala a hrala na harmonike Zuzinkinu najobľúbenejšiu pesničku TANCUJ TANCUJ, malinké dievčatko sa tak veselo usmievalo ked´ počula svoju mamičku, že tak krásne hrala. Pod slniečkom som videla dve žiariace usmievavé tváričky...Zuzka je veľmi úprimná, mám ju veľmi rada, stále je včelička v kuchyni, často vymýšľala nejaké veľmi chutné jedlo, ked´ ju dopadol nejaký fantastický nápad, hned´ správila vynikajúcu novinku na papanie, je naozaj šikovná kuchárka. Celý jej svet je malinká Zuzinka. Venuje tejto dcérke úplne svojou najväčšou láskou. Zlatučké malinké dievčatko tiež prináša rodičom najväčšiu radosť do života. Bábätako je centrom celej rodinky. Každý deň s veľkým úsmevom som počula tisíckrát, ako dedo babka a rodičia ju volajú: ZLATINKO MOJE, SRDIECKO MOJE...tajne som si popriala Zuzinke, aby bola vždy taká dobručká, aj ked´ rastie do veľkého dievčatka, nech tiež miluje rodičov, starých rodičov...nech tá láska k nim, tiež bude taká istá úprimná a horúca.
Vd´aka Zuzke som sa mohla zoznámiť s jej milými rodičmi, ktorí bývajú v druhej dedinke. To je iná rodina, ako u ktorej som bývala. Babička Zuzka a deduško sú pevní Evanjelici, v babičkinich očiach som videla jednu veľmi kŕasnu, láskavú dušu. Hned´ som mala blízkosť k babičke Zuzinke, bolo mi tak príjemne s nimi. Priateľia, ktorí ma poznajú vedia, že aj ked´ nie som veriaca, duchom mám túžbu veriť to všetko krásne, čo Boh nám dáva. Babička Zuzka a dedko nás zobrali do kostola v nedeľu. Počula a videla som po prvýkrát omšu v mojom živote. Bola som nesmierne nadšená tým všetkom okolo seba v kostole. Naozaj som mala taký pocit, akoby som sa znova narodila...Na tento zážitok by som nikdy nezabudla. Na mojom stole stále je jedna knižka EVANJELICKÝ SPEVNÍK, táto knižka je darček od babky Zuzky a dedka. Veľmi si ju vážim, občas si čítam tie nádherné slová v tejto knižke, a pritom moja duša sa vráti do tej d´alekej dedinky, k babičke Zuzinke...
Moji rodičia vtedy boli 7400 km preč odo mna. Možno tým, že vtedy som trochu citlivá na lásku, rôznu lásku medzi ľudmi. Všimla som si, akú veľkú a krásnu lásku mamička Zuzka dáva malinkej Zuzinke, akú hlbokú ale tichú lásku dáva babička Zuzka svojej dcérke aj vnučatku...Mamičkine rúčky vždy sú najsilnejšia podpora pre deti, tie sú najkrajšie ruky na svete. Bez nich by sme nevedeli chodiť vlastnými nohami, bez nich by sme sa nedostali tam, kde sme dnes, bez nich by sme nemali takú sebaistotu...
Však som bola trošku prekvapená a sklamaná, že vidím, nejaké deti ked´ už majú svoju rodinu, zdá sa asi zabudli na svoju prvú rodinu, zabudli srdcom MILOVAŤ svojich rodičov. Na Slovensku, však som málo počula tie dospelé deti hovoriť svojim rodičom plné lásky : MOJA ZLATÁ MAMIČKA alebo MILÝ STARKÝ... No, samozrejme, ako voláme rodičov to je len forma, to nie je až tak dôležité, ale ked´ si to porovnávame a všimnime si, hned´ cítime niečo rôzne...
Neviem, aká je výchova na Slovensku, ako učia deti, ako by sa mali správať k starším ľud´om aj svojej rodine. Ale v Číne, od detstva sme dostali takú výchovu, že láska od starých rodičov alebo od rodičov nie je to, čo MÁME dostať, ale musíme byť veľmi vd´ační za všetku lásku,ktorá pochádza z rodiny. Rodičia tiež majú svoj život, zaujmy, záľuby, ale nám venovali viac času ako sebe, a najvzácnejšie je to, že nikdy nečakajú, aby sme sa jedného dňa im odmenili. V škôlkach učiteľky nám tak povedali, veľmi si pamätám, všetky detičky tak veľmi plačkali od hanby...Výchovu nesmieme prestať, najmä výchovu lásky k ľud´om. Naša Čína má takú tradíciu, že posudzujeme ľudi, hlavne nám záleží na ich srdiečkach, ale nie na ich všetkých vedomostiach v sebe. Tá tradícia sa dávala od jednej generácie do druhej už viac ako 2000 rokov. Môžem tak povedať, že vo väčšine čínskych rodín mladšia generácia dobre vie, aby čim viac ľúbila svojich starých rodičov, rodičov aj ostatných pribuzných. Už sme stratili veľa dobých zvykov, naštastie, že tento zvyk si ešte nosíme v srdciach, a v skútočnosti sa my tak aj správame. Samozrejme, to je svätá pravda, že rozdiel medzi ľud´mi je väčší ako medzi ľud´mi a zvieratami. V Číne tiež je mnoho ľudí v dedinách, ktorí sa o rodičov nikdy nestarajú. Ach, to sa stalo aj stane všade na svete.
Máme jednu krásnu starú básničku, „ kto pochopí srdiečko malej trávy, ona sa snaží odmeniť sa za nádherné bezhraničné jarné slnečné ľúče .“ Medzi zvieratami, vrana je tiež dobrý vzor. Staršie vrany dávajú svojim bábätkom jesť, a ked´ staršie vrany nebudú môcť sami nájsť jedlo, tak tie dospelé detičky im dávajú papať, robia to presne, ako rodičia im urobili, ked´ boli malinké. V prírode rastliny aj zvieratá vedia sa odmeniť svojou láskou, no, a my ľudia?...
