Po trojhodinovej ceste sme sa vzdialili od hlučného mesta a blížili sme sa tichých pokojných dedín, nachádzajúcich v údoliach. Keď sa zrazu pred očami rozprestiera taká ligotajúca sa zelená, človek normálne cíti krútiacu hlavu od nadšenia. Vystúpili sme z autobusu, okamžite na tvár hladká sladký vánok s vôňou divých rozkvitnutých kvetov na poliach aj zo stromov. Mamička priateľky už na nás s veľkým úsmevom čakala pred bránou domu. S veľkou radosťou som sa zoznámila so všetkými členmi rodinky: tetuška mlado vyzerá a má veľmi krásny hlások. Dada, sestrička Táne, pekná, šikovná, dobrá dievčina, doma veľa pomáha svojej mame v domácnosti. Ujko je ocko Táne, vysoký silný chlap, keď sa usmieva, objavia sa mu na líciach dve hlboké jamky, ktoré sú skutočne roztomilé. Ujko tiež má krásny hlások, nízky a hlboký. Asi to je dar Oravčanov, každý z nich je fantastický spevák. Doma ešte býva babička osemdesiatosemročná. Vyzerá ako z rozprávky: síce jej tvár poznačil zub času vráskami, ale sú tak nádherné. Oči babičky sú jemné a pokojné ako modré jazierko, žiariace pokornosťou a láskou. Keď babička sa vo svojej izbičke zbožne modlí, strieborné vlásky sa ligotajú pod lúčom slnka, je babička celá ako obrázok Svätej.
Veľkonočné sviatky sú najdôležitejšie pre kresťanov, v určitom zmysle majú väčší význam ako Vianoce. Pretože Vianočné sviatky sú na pamiatku narodenia Ježiša Kristusa, ale Veľká noc, Pán Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych. Rodinka Táne je hlboko zbožná. Cítim, skutočne aj v každodennom živote sa správajú podľa učenia Ježiša, to ma najviac dojímalo. Lebo v živote málokto zo kresťanských veriacich dokáže dodržať pravidla, čo ich naučil Pán Boh. Na Orave, špeciálne na Hornej Orave, ľudia hlboko veria v Bohu. Dedinčania, či staré babičky alebo bielevlasoví deduškovia, i mladší slušne obliekaní, chodia do kostola na svätú omšu alebo obrady. Staršie babičky nosia šatku na hlavu, to na mňa pôsobilo veľké čaro. Lenže modernejšie mladšie ženy už nechcú nosiť šatku, s úsmevom mi odpovedali, že budú radšej nosiť čiapku. Trochu je mi ľúto, že generácia môjho dieťa možno už nikdy neuvidí staré babičky so šatkou na dedine na Slovensku.
Počula som od babičky Táne veľa o histórii Oravy. Tu bola veľká bieda, na pôde rástli iba vypočítané druhy zelenín. Táto babička ako šesťnásťročné dievča musela ísť do Prahy pracovať. V tom čase potrebovala ešte vízum do Čiech. Robila na poliach ťažké roboty ako muži. Keď som držala babičku za ruku, hladkala som jej teplu veľkú ruku, viem si predstaviť, že musela mať dosť ťažkú mladosť. Zažívala vojnu a biedu, videla na vlastné oči, ako Nemci a Rusi robili dedinčanom zlé, znášala dokonca aj smrť svojho manžela i najstaršieho syna v celkom mladom veku. Ale napriek tomu všetkému, staručká babička statočne a čestne žije. Postarala sa o svoje tri vnučky od narodenia, pomohla svojim deťom v domácnosti. Teraz staručká babička už nemôže pracovať, tak jej deti naspäť sa o ňu starajú, s veľkou láskou a úctou. Pripomenula som si rozprávku TRI GROŠE. Som úplne dojatá z tejto rodinky.
Dnes mnoho mladších ľudí posiela svojich staručkých rodičov do sanatória alebo posiela svojich chorých rodičov do špeciálnej nemocnice, kde zdravotné sestričky sa starajú o tých slabučkých starých ľudi. Je samozrejme pochopiteľné, že mladší ľudia majú prácu, majú veľa iných povinností, že nemajú čas sa starať o svojich starých rodičov. Ale keby sme v duchu ešte viac spomenuli na to, ako naši rodičia sa o nás postarali, keď sme my boli bábätká. Vtedy aj oni mali prácu a rôzne povinnosti. Ale napriek tomu oni nás neposlali len tak do škôlky, nech cudzí sa o nás postarali. Avšak mamičky zobrali materinskú dovolenku a ockovia sa snažili viac pracovať, aby nás dobre vychovávali. Kým sme vyrástli, rodičia sa stali starším. Nemáme sa im práve v takomto čase viac odmeniť za starostlivosť a lásku, ktorú nám bezhranične dávali? Niekto možno teraz hovorí, no, zaplatil som za to, aby zdravotné sestričky sa o nich postarali. Och, kiež vedel taký pochopiť, čo jeho rodičia skutočne potrebujú. Kiež sme vždy mali vďačné srdce k svojím rodičom, tak majme to na mysli, že je už pravý čas, aby sme sa im odvďačili od teraz. Koľko ľudí ľutujú nad svojim nebohým rodičom, mohli pre rodičov robiť oveľa viac, keď žili ešte s nimi.
Preto nesmierne si vážim túto tetušku–mamičku Táne, že spolu s rodinkou sa stará o svoju mamičku. Myslím, že táto staručká babička iste je v duši šťastná.
Na Orave som mala toľko nezabudnuteľných zážitkov, som z hĺbky srdca vďačná rodinke Táne, že mi ukazovala to najkrajšie a najvzácnejšie, veľmi si to všetko vážim. S najväčšou vďakou píšem tento príspevok na pamiatku Veľkej noci na krásnej Orave v roku 2011.
Cestou naspäť do Bratislavy mi znela stále a stále v hlave melódia ľudovej pesničky : NA ORAVE DOBRE, NA ORAVE ZDRAVO...svojím zážitkom to potvrdzujem, že to je PRÁVDA!
