Viem, že deduško rád papá sladkosti, vybrala som v obchode tie, čo mne najviac chutia, ako vietor som sa ponáhľala na hlavnú stanicu. V kúpe oproti mne sedkala jedna starenka, od prvého pohľadu sa mi zdala, že sa tak podobá mojej starej babičke! Nosila okuliare, bola nízka a trošku tučná, ale bola nesmierne milá, sústredila sa vyplniť tie križovky v časopise. Zlaté slnečné lúče zľahučka rozliahli na jej vlásky, tak krásne žiarili pod slniečkom, slnko tiež jemnučko pohľadkalo jej tvár, na ktorej čas zapísal svoj tichučký kročiky...dávno som na ňu pozrela, na jej rúky, tie mi tak silno pripominali moju babičku...Pred očami sa mi objavila tá fotka, čo som dala na blogu predtým, ako som pevne držala babičku za ruku, keď vtedy deduško bol chorý...starenká sa tak bavila, vôbec nevšimla, že oproti nej jedne dievča na ňu pozerá s takým úsmevom. Keď som si uvedomila, to je veľmi nezdvorilo, obratila som sa hlavou na druhú stranu. Začala som byť ponorená v myšlienkach na deduška Janka. Vlak rýchlo utekal dopredu, ale už som sa nemohla dočkať. Tá milučká starenká pri križovkách veľakrát papala čokoládku, a dokonca celú čokoládku dopapala, tak som sa tajne usmievala, v ušiach znie ockov roztopašný hlások „ Yaya, teraz najväčšou úlohou pre babičku je schudnúť...“ v srdiečku som len pošepkala tejto starenkej, pekne papajte, aby ste mali dosť síl na dlhú cestu.
Asi práve v tej chvíli som naozaj znova tak krásne cítila, akoby moje srdce opäť mi otvorilo pred svetom, už som mohla v tom okamihu čítila bolesť, obávu a blaženosť ako predtým. Niekoľko dní som bola depresívna z môjho blogu, bola som duchovne nervózna zo školy, to bolo neuveriteľné, len spolu som sedila s tou starenkou v takom istom kúpe, bola som len potichu v jej spoločnosti a odvtedy všetky trápenia už zmizli, ako náš vlak chytro prebehol toľko polí, len slniečko celý čas krásne svietilo nad nami...
Keď som zas pozrela na tú starenkú, joj, už zaspinkala podoprela rukou hlávku pri okne, ako je to možné, videla som priamo pred sebou moju najmilovanejšiu babičku! Asi na celom svete starí ľudia vyzerajú podobne, ich krásna vráska na tvári prezradí ich bohaté životné skúseností a zážitky, a tým pre nás sú nesmierne vzácni. Neviem, čo mi bolo vtedy, ale slzičky trasli v očiach, myslela som na slovenského deduška Janka, na čínskeho chorého deduška, na babičku...Trnava už sa veľmi blížila, ale tá starenká stále pokojne spinkala, tak som nesmierne túžila, aby som aspoň pár slov s ňou rozprávala. Zrazu som pomyslela, že v kabelke mám veľa čokoládky, tak som vybrala jednu veľkú, zľahučka som ju dala na stôl pred starenkou...Hneď, ako som sa obratila a chystala som vychádzať, starenká zatvorila jemné modré očká, tak sa na mňa usmievala, akoby mi šepkala „ahoj“. Rýchlo som hneď jej povedala, že mi nesmierne pripomínala moju babičku v Pekingu, nech prijime čokoládku odo mňa. Starenká najprv vyvaľovala očká na mňa, a potom okamžite sa usmievala ako zlatučké dieťatko. Povedali sme si šťastnú cestu a sme sa tak rozlúčili. Možno celý život už sa nestretneme, ale srdečne prajem tej starenkej, aj všetkým babičkám pod nebom, nech majú najveselšie chvíľe v starobe.
Život žijeme náladou, srdiečkom, fakt, že nesmieme prestať túžiť po svojich sníčkach a túžbach v živote kvôli vokajšiemu svetu. Túžim sa vrátiť znova k blogerom, Slovensko je môjim nekonečným sníčkom, rada ho objímam celý život. A zároveň musím aj niečo písať Attivistovi, vážim si ťa aj rešpektujem to, čo si napísal. Chápem, prečo sme takí ako teraz, preto náš jedinečký život nás robil. Len skúsim sa s Tebou rozhodnúť, nebudeme sa tu báviť o politike, prosím, aj ty mi daj trošku súkromne voľno, veď v živote je toľko krásy okolo nás, môžno sa budeme v budúcnosti kamarátiť, nie? Všetko najlepšie prajem!
