Táto staručká babička má podľa mňa okolo 80 rokov, ruky sa trochu triasli, ale keď som zbadala jej oči, tak som zrazu zase cítila, že niečo silno ma búchalo v srdci. Lebo tie úžasné modré oči ale sú zaplnené slzami, od vetra, čo je s ňou? Oči starých ľudí vždy bývajú akosi zahmlené, akoby bohato prezreli všetko v živote a prach časom pomaličky padá na jasné oči, kým ľudia zostarnú. Ale oči tejto babičky sú tak čisté majúc takú neuveriteľnú modrú farbu z nebies, také oči len sa dajú nachádzať u zlatých bábätiek. Možno táto úbohá starenka ani nevšimla, že som cudzinka, veľmi ticho šepkala aj mne, ale hlavne sebe „ je mi strašne zima...“ keď som to počula, slzy hneď prišli do očí, aj teraz kým tieto slová píšem, mám plné oči sĺz. Podvedome som chytila jej ruku, chcela som cítiť jej teplotu, naozaj, jej ruky boli úplne studené. Vtedy som cítila, že som tak bezmocná, nemala som nič pri sebe. Škola ma volala, nebolo ani reálne, že by som ju zobrala na horúci čajík len tak.
Človek skutočne dokáže pomyslieť nad veľa vecí vo veľmi krátkom čase. V tom okamihu som videla moju 86 ročnú staručkú babičku v Pekingu, bez ohľadu na to, akú farbu máme vlásky, pleť alebo oči, ľudia na svete sa nesmierne podobajú. Keď človek je prastarý, napriek tomu, či je Slovák, Číňan alebo Róm, rovnako potrebuje lásku a starostlivosť od iných. Niekedy stačí jeden srdečný pozdrav, jedno láskavé opýtanie...Stretla som tú starú babku práve v čase, keď je najteplejšie z celého dňa, slniečko nádherne zasvietilo do každých očí, asi nie je silnejší úder a smútok pre naše srdce, keď počúvame od jednej veľmi starej babičky také šepkanie „je mi strašne zima...“
Nič som nemohla pre ňu robiť, udržala som slzy, povedala som tej babičke „dnes naozaj fúka strašne silný vietor.“ Kúpila som jednu malinkú kytičku fialiek, podala do jej ruky peniažky trošku viac, poprosila som ju, aby išla hneď na horúci čajík. Po rozlúčke som zase kráčala rýchlymi krokmi ku škole, opačným smerom ako tá starenka.
Nikdy by som nezabudla ten pár zaslzených modrých očí. Som nesmierne vďačná životu, že mi občas dáva také zvláštne okamihy, a tým ma učí, aby som počula hlas z svojho najhlbšieho srdca, aby som cítila tlkot a búchanie srdca, aby som bola viac vďačná všetkému aj všetkým, čo mám. Medzi mojimi najvzácnejšími slovenskými priateľmi a priateľkami niektorí majú skutočné krásne modré oči, niektorí majú také isté hnedé ako ja. Ja si ich rovnako vážim a ľúbim. Slovenské modré oči pre mňa znamenajú všetkých milých a srdečných ľudí, na slovenskej vlajke žiari utešenou modrou farbou, tak si šepkám s úsmevom „ veľmi, veľmi si ťa vážim, drahé Slovensko.“
Nech každá stará babička má pri sebe takého, ktorý rád zohreje jej studenú rúčku s teplotou zo svojho horúceho srdca. Píšem tento príspevok ako spomienku na dnešný zážitok pri Tescu v Bratislave, aj tým posielam najsrdečnejšie blahoželanie k narodeninám do Pekingu, nech tie jemnučké modré oči vždy pozerajú svet s najveselšou žiarou a najväčším šťastím v srdiečku.
