Po prvýkrát som sa zučastnila na otvarení školy, bolo veľmi pekné a milé. V tej starej bodove v aure sa slavostne konalo otvarenie, nezmestili všetci študenti sedieť tam v hlavnej hale, vystúpila som s inými študentmi na bálkon. Tam som mala perfektný pohľad zhora na celú halu. Nebolo jasne počuť, čo rozprával pán riaditeľ našej univerzity, ale akosi s hrdosťou predstavil vzácnu históriu a tradíciu univerzity Komenského, pravda, že som tiež veľmi hrdá, že môžem v tejto najvýznamnejšej starej univerzite pokračovať moju srdcovú záležitosť - slovenčinu. Dolu sedelo toľko študentov, v srdci sa mi objavil taký obraz, že práve oni robia budúcnosť Slovenska krajšou a jasnejšou, vlastne oni sami znamenajú zajtrajšok SR. Pán prezident tiež prišiel medzi nás. Je to veľmi dojimavé aspoň z pohľadiska cudzej študentky, ako si pán prezident SR váži vysokoškolskú vzdelanosť. Je to svätá pravda, že výhova a vzdelanosť sú krídlom národa, ktorý chce lietať navysoko a ďaleko. Napísala som ockovi, povedal mi, že má taký istý krásny pocit ako ja, je veľmi nadšený našou školou.
V živote nie je len dojatie a šťastie, toto som potvrdila mojim obedom v škole. Od pondelka do piatka som mávala obed v jedálňach v nasej fakulte aj na pravnickej fakulte. Uf, čo mám povedať, jedlo VYZERÁ skutočne veľmi pekne... Zrazu v ušiach mi znie jedno anglické významné príslovie- WE EAT TO LIVE, BUT NOT LIVE TO EAT, čiže MY JEDÁVAME, ABY SME ŽILI, ALE NEŽIJEME, ABY SME JEDÁVALI. To je skvelé povzbudzenie pre pokoj duše. Asi som sa stále kochala čínskym jedlom v spomienkach. No, dobre, tak vykašlem na to. Ešte raz sa seba pýtam, Lidka, či si prišla na Slovensko kvôli jedlu? Nie, jasne nie. Viem, po čom vrúcno túžim na Slovensku. - Tak všetko je v pohodičke.
Najviac som dojatá zo stretnutí s našou docentkou a odbornou asistentkou v škole. Neuveriteľne, obidve zvlášť pred nami pevne, nesmierne pevne a silno držali palce, povzbudili nás, aby sme vydržali v každom prípade, aby sme sa "zničili" na Slovensku. Povedali, že je im jasné, že budeme mať veľmi ťažké štúdium v porovnaní predmetov pre slovenských študentov. Aj keď staroslovienčine ani domáci nerozumejú veľa, avšak predsa je im blížsie v krvi ako pre nás. Znova ma hreje horúca krv v celom tele, áno, už sme si sami vybrali túto cestu, musíme byť zodpovedaní za svoju voľbu. Odrazu som spomenula na svojho milovaného nebohého deduška, ktorý nemohol sa mňa dočakať na poslednú rozlúčku, keď som minulý rok študovala v Bratislave. V srdiečku som si znova s najväčšou istotou povedala, JA DOKÁŽEM. Chcem, veľmi veľmi chcem ukázať deduškovi na nebí, že jeho vnučka Yaya sa mu charaktericky úplne podobá. Verím, že všetky prekážky sa dajú nejako prekonať, nielen v štúdii, ale aj v živote, jedine, pokiaľ srdce samo chce, samo túži...
Urobila som dobrý plán v škole, aby som si mohla využívať každý deň, mimo školy idem s mojou najlepšou priateľkou Linduškou na nemčinu, na plávanie, aby sme mali nielen vedomosti, ale aj pevné zdravie, čo nás podporuje, aby sme zašli čo najďalej na životnej ceste. Som už celkom pripravená na školu, moje najmilovanejšie bytosti z Ázie mi držia palce, nesmierne to cítim. Teším sa, že budem im môcť povedať v ich objatiach, že som vždy ich Yaya, ktorá túži byť najlepšia ako vôbec vie byť.
