To bolo zvykom na unverzitách v Číne. Asi nielen v školách, ale aj v firmoch, v ministerstvoch vlády...študenti, učiteľia, úradníci...by mali raz darovať krv, podľa stavu zdravia. Ale to sa volá DAROVANIE KRV BEZ ZAPLATENIA. Vieme, že v Číne každý deň toľko pacientov potrebuje krv, aby zahránilo vzácny život pri operáciach. Uciteľia nám ukázali dojímavé filmy o darovaní krv. Každy si veľmi váži svoj život, ved´ ho len zážime raz. Ale čím rástieme, tým viac si vážime aj život iných ostatných.
Človek ako živá bytosť je najvzácnejší poklad na svete. Nič iné nie je viac vzácnejšíe. Žijeme spolu v tomto krásnom svete, musíme si pomáhať. Káždy z nás máme milú rodinku, svojich zamilovaných bytosti, dobrých priateľov, ktorých máme strašne radi, radi im dávame modré z neba, radi im dávame všetko zo seba. Povazujeme to za LÁSKU. Ale ako sa správame k ľud´om okolo nás?
Nie som kresťanom, ale veľmi si vážim aj obdivujem Bibliu aj kresťanstvo, ktoré nás stále učí, žeby sme sa mali radi ako bratia a sestry, bez ohľadu na rôzne národnosti, odlišné náboženstva...Láskavosť aj láska ukazujeme aj tým, ktorí sú pre nás cudzí. Myslím, že to ja tá najčistejšia a najvzácnejšia láska medzi nebom a zemou, čo by sme vôbec mohli zažiť.
Krv znamená život, to je tiež najkrajši darček, čo by sme darovali tým, ktorým ju tak veľmi potrebujú. V meste Peking, na rušných uliciach môžeme vidieť pohzblivé zastávky na darovanie krv, pochádzajú z veľkých nemocníc, na každej pohzblivej zastávke sú zopar odborných doktorov a sestričiek, aby zabezpečili čistý prameň krvi. Tak ma veľakrát dojalo, ked´ som videla, že toľko mladých ľudí tam darujú krv. Sú hrdinami v mojich očiach. Túžila som aj darovať krv...
Taká chvíľka konečne mi prišla! Už som bola dosť „ dospelá “ a už som mohla darovať krv. Dobre si pamätám, že v ten deň som nič nepapala rano, priamo som išla s kamarátmi do nemocnice školy. Bola som nadšená a...samozrejme, cítila som čosi ako „ strach “ v srdiečku. （no, ale kričím do neba, že som vtedy vôbec nebála....）Vedeli sme, že nebude každý dobrovoľník mať príležitosť darovať krv, ved´ to zaleží na výsledok testu krvi. Kým sme čakali na výsledok, rozprávali sme sa veselo, akoby na nás počkal veľkolepý ples. Cez rozprávanie sme videli, aké horúce srdiečko bije v druhom. Povazovali sme darovanie krv za niečo sväté. Keby naša krvička mohla zachrániť život ostatného, to by bolo pre nás najnádhernejšia odmena, vtedy budeme najšťastnejší človek na svete.
Ked´ pani doktorka začala čítať mená v hále, boli sme trošku nervózni. Odvtedy, ked´ som počula moje meno, krutila sa mi hlava od šťastia ale aj od „ maličkého strachu“. S kamarátmi som išla do druhej hály, kde dobrovoľníci sediac v gauče darujú krvičku. Vidno, že na každej tváričke žiari nádherný úsmev, ktorý pochádza priamo zo srdiečka...
Videla som, ako 200 cc krvi vytečie z mojej žily, vtedy som cítila nesmierny pokoj v hlbokom srdci. Po darovaní krv, pani sestrička nám priniesla teplé mlieko a čokaládky, aby sme mali silu a nespadli. Ešte potom sme každy dostali jedno veľké srdce z kryštalu ako spomienka.
My sme mladí, máme povinnosti k našej krajine, vo všetkom. Učiteľia nám vždy tak hovoria „ najprv bud´ dobrým človekom, potom sa staň vzdelaným človekom!“ Asi všade na svete výchova pre srdce je najdôležitejšia. Možno nám nevedieť o chémii, ani o histórii, možno nám nevedieť, z čoho sa skladá DNA, možno nám ešte nevedieť, aký je názov jazykovedného diela druhého kodifikátora slovenčiny..., ale MUSÍME vedieť, čo je láska, ako ľúbiť ostatných ľudi. Celý život sme v takej zvláštnej škole, kde poznávame a pohľdame lásku a iné krásne pocity. Tu, ešte sa učíme, ako sa podeliť s inými o svoju radosť, úspech aj vzácny farebný život.
Ja, krvná skupina A, by som chcela darovať krv raz na Slovensku, v mojej druhej vlasti.
