Pod jemným slnkom bolo veľmi príjemné a teplučko, z izby som sa ticho na nich pozrela. Boli tak šikovní, hneď zbadali na balkóne omrvinky, ako roztopašné dieťatká, chytro vzleteli na balkón, očičkami ešte do vnútra izby kukali, či je tu nejaký zlý človek. Okamžite som sa tvárila, že študujem, že som vôbec nedala pozornosť na nich. Oni pokojne začali papať. Ich fialovomodré pierka sa krásne ligotali, snaď vždy mohli nájsť dobré papaničko, lebo obaja boli tak tuční. Sú skutočné zlaté stvorenie.
Vtedy som nemala čas na nich, máme každý svoj život. Ale často naschvál som nechála kúsok rožníka alebo z chlebíka na bálkone, oni deň čo deň asi boli navyknutí na tomto balkóne. Celú zimu až do januára som nich nevidela, aj ja som už na nich zabudla. Zrazu jedného dňa zase prišli. Poznala som ich hneď, akoby starý priateľ prišiel na navštevu, potešila som sa veľmi. Vtedy vonku stále fúkal silný vietor, v takej treskúcej zime kde by nocovali, ako ja sama ďaleko domova, oni boli úplne opustení, len majú seba, sú spolu, asi to je jedina tešba a podpora pre oboch, zratu som ich tak lutovala, chudiatká zlatučké.
Isto všetci si ešte pamätajú posledné snehové prehanky v Bratislave, ktoré prišli v februari. V tých pochmúrnych dňoch som iba behala medzi školou a internátom, pripravila som sa na ťažkú skúšku, zavrela som sa v malom svete kníh. Skutočne som nespomínala, ako sa majú tí moji priatelia z modrej oblohy. Každé rano som im zanechala raňajky, desiatku, obed a večeru spolu---lebo škola chcela, aby som tam bola celý deň. Keď večer vidím čistú zemičku na balkóne, šťastný pocit ako vlny mora, teší ma to celý večer.
Jedné ráno som sedela pri okne s knihou, počula som na balkóne, že tí dvaja holubkovia stále prileteli a odleteli, ani na chvílôčku sa im nechcelo odpočívať. Cez okno som videla, že ten chlapec holubok práve nesie jeden malý haluz. Strašne som bola zvedavá, čo je? Bolo mi jasné, že vonku je nesmierne chladno, ale ešte nikdy som v živote nevidela, že aj vtáciatka cvičia, aby sa zohriali. Hneď aj druhá prišla s halúzkou. Oh...niečo som túšila! Tak v pyžame som išla na bálkon, studený vietor ma triasol, cítila som, že vo vetre lietajú aj sniežik. Sklonila som sa, videla som pod krabicou je jedno malinké skromné hniezdo, na tých halúzkach pokojne spinkajú dve bielučké krásne vajíčka!
Aj teraz si pamätám, ako som bola nesmierne dojatá. Také dojatie len ako nový život také niečo neopakovateľné dokáže do duše dávať. Od šťastia alebo kvôli chladnému vetru sa mi krútila hlava, utiekla som naspäť do izby, dlho som pred očami ešte stále videli tie dve pekné malinké vajíčka. V ten den som celý čas myslela na priateľov z modrej oblohy, skutočne ich obdivujem, každý sme zažíval taký silný vietor, videla som, ako klobuky lietajú, ako chodiaci tesne zapli kabaty, ťažko chodili proti vetru. Avšak aj som videla, ako ten ocko holubok letel vo vetre, ktorý ho akoby pevne chytil, holubik ocko ako smelý vojak bojoval s zimou, s vetrom. Každý raz len mohol doniesť jednu halúzku, jedno hniezdo aspoň potrebuje 100 halúzok? Neviem, ako dlho ten ocko holubik bojoval s vetrom, ktorý býval jeho najlepší kamarát, keď lietal so svojou láskou nad bielymi oblakmi. Nech všetky deti si vedia vážiť svojich rodičov s láskou a vďakou, nech majú vďačné srdce aj k životu.
Odvtedy, keď oni podstavili hniezdo u mňa, tak som mala taký pýšny pocit, že mi dôverujú, že sa ma už tak neboja. Je to priam vznešený pocit, keď človek ziská dôveru od druhých. Dávala som oveľa viac pozornosti na nich, čo najmenej som chodila na balkón, aby som nevyrušovala mamičku holubičku. Ona celý deň zohriala ich bábätká vo vajíčku svojim teplým telom, a ten ocko holubik bol tiež veľmi pokojný, občas ešte niesol halúzky, ale viac času strávil pri holubičke. Mama z domu mi napisala, aby som im dala pšenicu. Každé ráno som im nechala papaničko, ako vždy oni všetko papali, no, som rada, že sa tu cítili úplne ako doma.
Dnes sa narodili dvaja jemnucki holubkovia, spolubyvajúca mi povedala, keď som sa vrátila zo školy, že chcela upratovať balkón, chcela odniesť hniezdo preč, ale keď videla vtačiatká, tak radšej na mňa čakala. Bože, tak som sa zľakla, našťastie, že je také zlaté dievča! Kým píšem tieto riadky, dvaja maličkí holubkovia spinkajú s mamičkou práve vonku na balkóne v ich hniezde, ktoré urobil ich fantastický otecko holubok. Držím palce, nech prežívajú poslednú chvílu zime, krásna jar a nový život na nich čakajú.
Myslím, že onedlho tieto vtáčiatka sa naučia od rodičov lietať, priatelia z modrej oblohy sa musia vrátiť naspäť, lebo nebíčko je ich jediný domov, nech navždy ochutnávajú slobodný život, som tak povďačná, že toľko ma naučili títo holubkovia, ako sa majú radi, ako žijú jedným srdiečkom, ako spolu pre bábätka podstaviť hniezdo. Málokto môže zblízka sledovať, ako sa narodí nový život. toľko radostí a šťastia mi dali, naozaj mi priniesli MODRÉ Z NEBA. ĎAKUJEM, MILÍ HOLUBKOVIA!
