Po večernom vyučovaní som išla domov autobusom s priateľkou Alinou z našej fakulty. Práve sa vrátila z Rumunska, veľmi sme boli nadšené, veľa som sa jej pýtala o študentskom živote v cudzine, toto dievča má Rumunsko nesmierne rado, tam jej bolo veľmi dobre, stretla tam milých profesorov a priateľov, mala krásne spomienky, často mi rozprávala po rumunsky, až dokonca aj ja tak viem „spievať“ niekoľkých viet ako ona. Sedeli sme blízučko od vodiča a jeho asistentky, poticho sme sa veselo rozprávali, aj keď v celom autobuse nie bolo veľa ľudí. Vtedy môj slovenský priateľ mi zavolal, preto vtedy všetci začali počuť moju slovenčinu. Úplne som sa sustredila počuť môjho priateľa, nevšimla som si okolnosť, ale asi presne v tej chvíľi, keď sme skončili rozhovor cez mobil, počula som BÁC...náš autobus chudiatko buchol k stojacej lampe, našťastie, že sa nestalo nič vážneho, len sme sa všetci zlakli. Alina začala sa rozosmiať, hneď mi vravela, že ten pán vodič sa veľakrát obrátil hlavou a asi túžil vedieť, aký je tento jazyk, pomaličky šoferoval kým hľadal medzi ľudmi... : ) Potom autobus jemnučko bozkal pouličnú lampu...Chudiatko šofér asi musí zmeniť dať autobus opraviť, ale keď sme vystúpili z autobusu, ešte sa nám konečne spýtal: Aký je to magický jazyk, veď ani autobus ma nechcel posluchať... S najväčším úsmevom sme odpovedali : SLOVENČINA!!!
