Číňania nemajú MENINY. No, nemusíme sa ani čudovať, veď nezabudnime, z čoho sa skladá čínština – znak. Zvyčajne keď jeden človek aktívne zvládne 3000 znakov, stačí mu pekne čítať noviny a časopisy. Priezviska Číňanov obyčajne majú len jeden znak, ale aj niekoľko rodín má také priezvisko, ktoré má dva znaky, sú to výnimka. A mená Číňanov, tie sú úplne rôzne a pestré! Rodičia vždy dajú svojmu dieťatku meno plné nádeje či krásneho vinšu. V čínštine sú tiež také zlepšené slová, aj škaredé slová. Každý znak má niekedy veľa významov, a v slovníku je najmenej 11,000 slov, tak vieme si predstaviť, koľko volieb majú rodičia.
Podľa čínskeho zvyku, deti nesmú mať v mene znak taký istý ako v mene rodičov ani žiadnych príbuzných. Tu môžeme porovnať dve odlišné kultúry – Na Slovensku keď som sa dozvedela, že ocko a synček sa môžu volať rovnako, hneď som sa tak usmievala, povedala som si : Ako je to milé, vždy ocko vidí svoj tieň v synčekovi, to je naozaj veľmi krásne! Nechce sa mi povedať, ktorý zvyk je lepší, to skutočne nemá zmysel, veď každá kultúra si zaslúži náš srdečný rešpekt. V Číne deti nesmú sa volať ako ostatný člen z rodiny, lebo pred 2000 rokmi, Konfucius už povedal, že deti musia rešpektovať rodičov, mená starších členov z rodiny sú sväté, nedá sa tak isto volať. Môj názor na to je taký : rešpekt musia mať deti k svojim rodičom, ale to vlastne nezáleží na tom, či deti sa volajú alebo nevolajú takým istým menom rodičov, záleží iba na ich srdiečkoch, či nechajú pre rodičov miesto v svojom srdiečku. V budúcnosti keď sa stanem mamičkou, dáme dcérenke meno Lidunlienka, po mojom mene Lidka, synčekovi dáme meno jeho ocinka, ale musia sa naše detičky správať s rešpektom k ostatným ľuďom, keby nie, tak určite dostanú jemnučko na zadoček – veď máme výhovorku: čínske dieťatko dostáva take jemné „pohľadkanie“ keď nie je dobručké.
Na slovenskom kalendári, vidím, že každý deň má skupina ľudí meniny, tak sa mi zdá, že asi Slováci majú najmenej 365 mien, to je ale málo pre 5 milión obyvateľov. Neviem, či ľudia už si zvykli na to, že často stretávajú cudzinca, s ktorým sa delia o jedno meno. Ale v Číne, to by bola neuveriteľná náhoda, keď nájdeme v mori ľudí takého, ktorý sa tiež volá ako my.
Čínske ženy nezmenia svoje priezvisko, keď sa vydajú. Ale čo je zvláštne, v starej Číne sme predsa mali taký zvyk ako teraz na Slovensku : keď dievčatá sa vydajú, hneď dostanú priezvisko svojho manžela, ale ešte nechajú svoje pôvodné priezvisko. Ako napríklad určité dievča sa volá Jin Liya, keď našlo chlapca, ktorý má priezvisko Liang, tak sa bude volať oficiálne Liang Jin Liya. Taký zvyk sa dnes len ponechal na Taiwane aj v Hongkongu. Teraz čínske ženy majú priezvisko len po otcovi.
Na záver, venujem len slová jednej čínskej pesničky, všetci Číňania ju dobre poznajú. Táto pesnička nám šepká, nech kamkoľvek pôjdeme po svete, nezabudnime na svoju vlasť, nech rozšírime len lásku, nech prinesieme len najčerstvejší vetrík.
„ Nespýtaj sa ma, odkiaľ pochádzam, Moja vlasť je veľmi ďaleko,
Prečo sa túlam, túlam sa do ďalekej krajiny...
Pre lietajúce vtáčiky v oblohe,
Pre tečújuce potôčiky v horách,
Pre nádhernú lúku, Túlam sa do ďalekej krajiny...
Ešte, ešte,
Pre ten olivový strom v sníčku...“
