Tri týždne v Bratislave už rýchlo ubehlo, dlho som nenapísala na blogu, nie preto, že som tu nič nového necítila, práve naopak, za krátky čas som strašne veľa videla vlastnými očami, aj ma veľakrát nesmierne dojímali vzácne zážitky, ktoré som mala počas týchto troch týždňov.
V autobusoch a električkách v BA Každé ráno chodievam so slniečkom do školy autobusom a potom električkou 1.4.alebo 12. S nami cestujú aj starší ľudia. Ich úžasne biele vlásky tak krásne žiaria pod slniečkom, ich tváre sú pokojné a milé, veľmi si ich vážim, lebo tak duchom cítim, čo mi prezradia ich vŕašky a biele vlásky, isto záživali veľa ťažkých chvíliek v živote, to je pre mňa tiež nejaká podpora a povzbudenie. Práve ma život skúša, či som dosť pevná a statočná. Študovala som styri roky slovenčinu v Pekingu, tu na prednáškach som tak málo rozumela. Prvý deň bol najťažší, celý deň som mala slzy v očiach, to nebol asi smútok, ale hlavne zo sklamania na seba...Na autobusoch mladí sa správaju veľmi pekne k starším ľuďom, no, ľudia možno to berú prirodzené, ale fakt to ma stále veľmi hreje v srdiečku. Len raz som videla, ako jedna slečna nadavala jedného starého pána, lebo trošku pomaly vystupil z autobusa. Asi tá je len výnimka.
V škole na vyučovaní
V Pekingu som si už stokrát predstavila, ako bude mi ťažko v škole na začiatku. Ale v skutočnosti keď sa tak naozaj stalo, ako som myslela, nemohla by som nebola sklamaná. Ale nie som smutná ani opustená, v škole mám najmilších učiteľov a profesorky, zároveň doma môj priateľ a rodičia mi pevne držia palce, ja viem, že nie som sama, práve tu na Slovensku cítim najsilnejšiu túžbu po slovenčine, teším sa z každého nového slovíčka, z každej novej frázy. To je tak zvláštne, že cítim bolesť a ťažkosť, ale náraz mám najhlbšie šťastie v srdiečku, som tak rada, že som sem prišla, že práve tu môžem čo najrýchlejšie zlepšiť moju slovenčinu. Nikto nedokáže dosiahnuť úspech tak ľahko, musím tu vydržať a naplno si vychutnávať radosť z štúdia, však?
V jedálni pri internáte Slovenské jedlo mi chutí, najviac som mala rada vypražaný syr. Ale teraz...Vždy večer sa vraciame do internátu veľmi neskoro, na nás čaká len čerstvý horúci a vôňavý vypražaný syr...len sa usmievam a poviem kamarátom, že už nie som hladná... Som šťastná na Slovensku, v Trnave mám milých slovenských starých rodičov-deduška Janka a babičku Eriku,zrejme aj zlatú babičku Lidku. Cítim sa ako doma u nich. Cez víkend sa teším na výzvu zo školy, naozaj som veľmi veľmi šťastná, že toľko zo slovenčiny ešte neviem. Nebláznila som sa, ale vážne, teším sa, že som tu, že každú chvíľu sa učím slovenčinu!
