Podľa Guinessovej knihy rekordov je Hum s počtomobyvateľov dvadsaťtri najmenším mestečkom na svete. Leží v centrálnejčasti chorvátskej Istrie v nadmorskej výške 349 m. Legenda hovorí, žeobrovia, ktorí vytvorili ďalšie väčšie mesto niekde na Mirnskej riviére,postavili Hum zo zbytku kamenia.
Prvýkrát sa mesto Hum spomenulo v roku 1102 pod názvom Cholm.V Taliansku je dodnes známe ako Colmo. Za mohutnými hradbami sa ukrýva párdomcov, farnosť, múzeum, Kostol sv. Jeronýma a tradičná"konoba", kde sme otestovali nielen miestne brandy, ale aj slovensko-chorvátskuvýdrž v požívaní alkoholu. Musím sa však priznať, že z nášhonárodného priateľského súboja vzišla remíza.
Hum. Človek by neveril, že tu ľudia môžu reálne bývať, žiť, celkom odtrhnutíod civilizácie, ale je to tak. V mestečku je dokonca každú druhú nedeľuv júni volený starosta, a to na jeden rok.
Exkurzie sú fajn, veď človek rád poznáva, ale jesť treba, inak beda.Nevyskúšať miestne špeciality istrijskej kuchyne, by bol hriech. Takže hustázeleninová polievka (maneštra) ako predjedlo naštartovala mašinériuv našich žalúdkoch, črevné valce pracovali na plné obrátky už pri gulášia fuži, ktoré sa podávalo s rôznymi druhmi mäsa. Nasledovalazabíjačka a tí, ktorí ešte stále nemali dosť, sa dorážali palacinkamia šiškami. Všetko sa samozrejme zapíjalo bielym trpkým vínom s agátovouarómou, resp. veľa-veľa vínom, ktoré pri stolovaní Chorváti zvykli riediťvodou. Vonku už je tma. Poberáme sa, spoločensky unavení, s vidinoudobrého spánku, k autám. Slovania však vydržia veľa. S pitím, ajjedením. A tak sa ocitneme v štýlovej zmrzlinárni v mesteOpatija, aby sme si pri pohári mrazeného dezertu popriali dobrú noc.
V pondelok, na druhý deň, museli ísť naši chorvátski kamaráti do práce,takže organizácia dňa spočívala v našich rukách (viď. mňa a Zebelle).Rozhodli sme sa, že vycestujeme do Talianska navštíviť gýčovú turistickú mekku- Benátky. (pozn. autora: ale o tom, až niekedy nabudúce). Večer sa vMatulii opäť všetci stretávame. Únava je viditeľná na každom z nás. Je tovšak náš posledný deň v Chorvátsku, a preto ho treba prežiť, užiť si,zažiť čo to...
Spoločne povečeriame v opatijskej rybárskej reštaurácii. Na polmetrovejtácni nám prinesú všetky možné aj nemožné morské príšery: chobotnice, slimáky,krevety, lastúry doplnené rôznymi druhmi dressingu a zeleniny.A samozrejme víno, veľa-veľa vína. Bol som na rôznych miestach, aledary mora, ktoré som mal možnosť okoštovať v Chorvátsku, sa v mojomrebríčku NAJ zaradili na prvé miesto.
Opatija (starý názov Abazzia) sa nachádza na juhozápad od Rijeky. Rozpína sapod vrchmi národného parku Učka. Pýši sa nádhernými parkami, výbornýmireštauráciami a pobrežnou promenádou pri Rijeckom zálive ústiacom doJadranského mora. Jej kúzlu podľahla aj rakúska cisárska rodina v časeRakúsko-Uhorska. František Jozef I. v Opatiji prečkával dlhé zimnémesiace.
Najznámejšou prímorskou kamennou promenádou v Opatiji je Lungomare,dlhá dvanást kilometrov. Tu sme pri nočnej prechádzke trávili zvyšky našejvýdatnej večere. Zaujala ma kamenná socha ženy načahujúcej ruku k čajke.Ide o miestny symbol, symbol Opatie. Panna s morskou čajkou (sochárZvonko Car). Pôvodne na tomto mieste stála socha Madony del Mare od rakúskehosochára Hansa Rathauského, ktorá mala dohliadať na dušu markíza ArthuraKesselstadta. No rovnako ako markíz, aj socha Madony podľahla búrkea ukončila svoju existenciu vo vlnách Jadranského mora.
Čarovné boli tiež potulky mestským parkom Angiolina, postaveným v roku1844 Iginiom Scarpom, milovníkom prírody, ktorý okolie svojho pozemku vysadilrastlinami z Ďalekého východu, Južnej Ameriky, Austrálie atď. Park je odroku 1968 zákonom chránený.
Rozlúčili sme sa. V utorok sme boli opäť na ceste. Smerom do Záhrebu.Ako veľmi sa toto mesto svojimi veľkomestskými manierami líšilo od Opatije čiRijeky. Ležalo na rovine. Chýbali kopce. V mnohom pripomínalo Bratislavu.Zebelle si chcela kúpiť naozajstnú zimnú bundu, keďže jej kúpa na Taiwanenezodpovedala európskym teplotným merítkam. Zapadli sme v jednom obchode.
Predavačka a zákazníčkadebatujú o niečom pri pokladni.
Zebelle si obzerá visiace bundy. Jastojím vedľa nej. Čakám.
"Môžem vám pomôcť,"chorvátsky sa opýta predavačka. Priblíži sa.
Rozumiem jej, ale odpovedám poanglicky. "Nie ďakujem, iba sa pozeráme."
Predavačka sa otočí, vracia sa späťk zákazníčke.
"Čo chceli?" pýta sazákazníčka.
"Turisti," mávnepredavačka rukou a viac nám nevenuje pozornosť.
V Záhrebe sme nakúpili klasické chorvátske čokolády značky Kras.Pozreli sme ešte nejaké pamiatky, o ktorých sme si mysleli, že majúakú-takú historickú hodnotu a vybrali sme sa naspäť k autu. Našachorvátska odysea sa chýlila k svojmu koncu...
Áno, existujú rôzne cesty. Cesty hlavné, vedľajšie, známe-neznáme, cestydlhšie či krátšie. Tá moja viedla "stratenou diaľnicou" do sveta odnepamäti zaškatuľkovanej prírodnej krásy, hôr a pahorkatín, rysujúcich sapod taktom vĺn Jadranského mora, do sveta priateľských a pohostinnýchľudí, do sveta, v ktorom sa človek rád na chvíľu stratí, zabudne na čas,ohúrený tamojšou atmosférou. Tá moja cesta však naďalej pokračuje, aj keď uždávno skončila.
