Desiateho septembra 2007 som šoféroval strieborný Peugeot Partner Combi rakúskoudiaľnicou smerom na Graz s neurčitou predstavou, čo nás za hranicami soSlovinskom bude čakať. Cesta bola pokojná, poloprázdna. Na istom úseku dokoncasnežilo. Z Viedne sme vyrazili až o pol štvrtej, takže sa pomalyzačínalo stmievať.
Rakúsko-slovinské hranice sme prešli bez problémov. Slovinská hraničná kontrolamedzi Slovinskom a Chorvátskom nám však pripravila nemalé prekvapenie.Zdržala nás smiešnych dvadsať minút. Dôvod? Čisto prozaický. Boli sme jediní na ceste a pánov hraničiarov obsahnašej posádky v aute vytrhol z akejsi letargie a ospalosti. Do rúksa im dostal pas mojej kamarátky Zebelle, pochádzajúcej zo Singapúru. A právevtedy som si uvedomil, že už nie sme turistami, ale turistickou atrakciou.Americký akčný film na obrazovke colníkovho počítača vo vnútri kabínky sa vokamihu zastavil. Obaja mladíci sa s akousi partizánskou vervou pustili dočinnosti, o ktorej zrejme v tej chvíli pochybovali, ale kvôli ktorejtu naozaj boli, a ktorú si po našom príchode plne uvedomili.
"Odkiaľ pochádza?"pýta sa colník. Neurčitá tvár. Prezerá si jej pas.
"Singapúr," odpoviem.
Colník sa zo záujmom pozrie naZebelle. Tentoraz sa pýta priamo jej.
"Odkiaľ pochádzate?"
"Singapúr," hlesneZebelle.
"No dobre, ale kdebývate?" pýta sa colník.
"V Singapúre."
O chvíľu slovinský colník študuje mapu sveta na obrazovke svojhopočítača. Prstom ukazuje svojmu kolegovi nejaký bod na mape. Významne pritompokyvkáva hlavou. Usmieva sa. Druhý colník námatkovo kontroluje, či sme eštetam. Áno sme tu, samozrejme. Kam by sme išli?
"Ako sa voláte?"
"Michal..."
"Nie vy, ona," preruší macolník a zvláštne sa usmeje na Zebelle.
"Zebelle," odpovie samaza seba.
"A priezvisko?"
"Wong."
Nakoniec nás pustia. Trošku ma zamrzí, že ja ako člen Európskej únie somostal v tom momente iba neurčitou karikatúrou seba sa, o ktorú niktoneprejavil záujem. Ako neskôr spomenuli aj naši chorvátski kamaráti, hraničnýpriechod medzi Slovinskom a Chorvátskom je vždy kritický. Krajiny susediav dlhoročnom napätí. Dôvodom je starý nevyriešený územný spor o prístup domedzinárodných vôd. V posledných rokoch sa do sporu pritom zaplietol eštetretí hráč, Taliansko.
Našou prvou zástavkou sa stalo mestečko Matulii ležiace dvadsaťkilometrov od hraníc na úpätí Rijeckého zálivu neďaleko turistickej perly,mesta Opatija. Bola už tma, takže vysvietené oblúkovité pobrežie doslovavyrážalo dych. No ešte predtým sme museli absolvovať vinutú cestu chorvátskympohorím, prechádzajúcou tzv. "mestečkami duchov". Názov vymyslelaZebelle. Bol však viac než výstižný. V Matulii nás už čakali kamaráti,u ktorých sme prespali.
Pokiaľ sa o Slovákoch hovorí ako o pohostinných ľuďoch,v porovnaní s Chorvátmi majú čo dobiehať. Nejde len napr. o prílišnúpriateľskosť, otvorenosť, komunikatívnosť, ide o celkový prístupk človeku. U nás sa ľudia musia mnohokrát premáhať, aby boli milí.V Chorvátsku mi všetko pripadlo akési viac prirodzené, nenútené.
Ráno jedenásteho septembra nás o 9:00 zobúdzajú desaťstupňové teploty.Je sychravo. Predpoveď počasia je však sľubná. Chorváti sa podujmú robiť nám pookolí sprievodcov. Nasadneme do áut, aby naša šesťčlenná výprava namierila doneďalekého prístavného mesta Rijeka situovaného v Kvarnerskej zátoke.
Čísla hovoria, že ide o tretie najväčšie mesto Chorvátskej republiky.Počet obyvateľov dvestosedemdesiattisíc. Rijeka aj Opatija patria počas letnejsezóny medzi najvyhľadávanejšie turistické destinácie v Chorvátsku.Medzinárodný rijecký karneval patrí popri karnevaloch v Rio de Janeirea v Benátkach medzi tie najchválenejšie a najnavštevovanejšie.História karnevalu siaha až do stredoveku a prelínajú sa v ňom prvkyslovenskej mytológie a folklóru.
Po príchode do Rijeky sme sa ocitli vo výške stotridsaťpäť metrov nadhladinou mora na vrchu zvanom Trsat, odkiaľ je prekrásny výhľad na celú Rijeckúzátoku a samotné mesto Rijeka. Rozprestiera sa tu malebný Kostol Panny Márie (Church of our Lady).Na toto miesto sa viažu viaceré legendy. Jedna z nich hovorí, že domovPanny Márie bol premiestnený z Nazaretu na vrch Trsat "s pomocouanjelov" (10. máj 1291) a potom do Loretta (10. december 1294). Druhálegenda rozpráva o tom, ako v roku 1367 pápež Urban V. venovalchorvátskym pustovníkom v Lorette dar, zázračnú ikonu Panny Márie, ktoráje odvtedy uctievaná na Trsate. Samozrejme, v súčasnosti ani historici nevediarozlíšiť pravdu od fikcie a fakty od výmyslov.
Pešia prechádzka dolu kamenným schodiskom nás zavedie až do centra Rijeky,na hlavné námestie. Preteká tadeto rieka Riečka, ktorá kedysi oddeľovalachorvátsko-talianske hranice. Vzduch vonia soľou a rybinou. Je teplo, hocitrochu pofukuje. Na dohľad Jadranské more. Dostávame sa do centra. Naskytne sanám nepekný pohľad na mlátiacich sa Rómov.
"To sú cigáni," ustarostene hovorí Maša, naša chorvátskakamarátka, a ťahá Zebelle na druhú stranu ulice. Rovnako ako na Slovensku,tak aj v Chorvátsku je toto etnikum početne zastúpené a spája sas ním mnoho sociálnych problémov. O chvíľu sa ocitneme v hlavnejnákupnej zóne. To je pravý čas na to, aby sme opustili naše ženské polovičkya "zakorenili" v miestnej krčmičke pri pohári pravéhochorvátskeho piva. Pivo síce nestojí za reč, ale atmosféra všetko zachránia s troškou predstavivosti aj to pivo chutí lepšie. Pripitýa oslnený teda mlčím, uvelebený v prútených kreslách, vo vetre čuchámmore a kochám sa niečím, všetkým a ničím, čo dodnes neviem slovamipomenovať.
Naša prehliadka Rijeky končila v rozkvitnutom parčíku s fontánou,kde bolo v roku 1765 postavené Národné chorvátske divadlo Ivana pl. Zajca.Ide o architektonický skvost, až nápadne podobný tomu nášmu - Slovenskému národnému divadlu.
Sme opäť v aute. Rijeka pomaly mizne za nami na horizonte. Ostávajú ibadojmy, spomienky. Deň je však dlhý a my sa rútime vpred upravenou cestousmerom za bájnou Istriou...
