Mňa kedys´ v skalách lákal pocit,
čo mi srdce rozbíja,
a i keď silu hôr ja nemám v moci
častokrát rád spomínam
na tú vervu v hĺbke hory,
kde zablúdil som na potvory.
Tá vrava strachu patrí nám?
Aspoň, že nie v samote som stúpal voči smrti.
Hanba ktorá ´s v nahote a strach, ktorý len mlčí.
Čas sa rýchlo pohýna.
A priateľ môj...
Tys´ so mnou dýchal, mlčal,
hľadel v oči príšery,
čo upína sa na jazyku,
rozťahuje pazúry,
veď v strachu hrôza
- nieto divu,
keď ľudská duša zhasína.
A potom pšt...
Skaly krásne v hore padlé
volajú nás v ústrety:
„Podíď blížšie, vyššie, vyššie.“
Kde sú božské závory?
Dosiahnuť vrchol v túžbe jasno
- uzrieť ten balvannebeský.
Hrdina nájde i v pocte krásno,
a pre čos´ oplatí sa žiť na zemi...
Kto stúpa hore, dúfa v zore,
že poklad lesov nájde tam,
a na vrchole čaká v šóre-
sklamaný, že nie je sám...
