Hľa, tí ľudia, bolesť svoju
v zabudnutí utápajú,
mlčky mlčia -v tichu ticho-
a zrkadlo bez odrazu.
Verím v krutosť sveta,
no nechápem ich činy, -
tú útechu jak jemný vánok
šantiaci rád v zlatom lístí,
užívajú, človek bábka,
ktorá plače, chaos v krvi
v slzách otec, sestra, matka
bo ich syn na nepoznanie
a v tichej bôli stroskotala
stroskotala ľudská archa.
A tlkot srdca...
Kdeže si sa stratil v tmavých tieňoch?
Tož srdce hľadať človeka
jak slepý blúdiť ulicou
a v hrdle túžbu zastaviť
je kliatbou mysle pravekou.
A v ušiach brázdia náreky
len hluchý, slepý počuje
vo svedomí tancujúc
sa k ľahšej ceste schyľuje.
Zabudnúť!
Iste ľahšie stlmiť bolesť
tlmičom je nápoj spásy
ako vrhnúť silu v boje
a uchovať si dielo krásy.
No kdeže počnúť novú nádej
utopenec nie je mokrý,
kradnúť, biť sa, byť aj blázon,
veď na súši sa ľahšie topí...
