Prológ
Už zhasína, zhasína svetlo posledné...Počuješ ho?
Tá jasná žiara zaodetá v rukávoch božích
a ten
príjemný pocit, čo hladí srdce chladnúce,
halí ho celé do závoja spásy.
Svetlo zmizlo.
Zrodila sa požehnaná tma.
Hrôza omotaná vláknami strachu
ujíma sa vedenia.
Nebo? Peklo?
Rozhoduješ sám.
Vlastne si už rozhodol!
1.
Krv steká
po oblohe,
šatí ju a krášli
ani maliar paletu s nebezpečnou
iskrou v oku - varuj sa tichého kroku,
bo v tieňoch jeho skrýva sa vražedný
nôž
a krok je jeho
strojcom
a krok
nepozná ľútosť
a krok
sa vždy vráti
Hrob sa chveje v rukách zeme, ozýva sa
z prachu hlas a volá ma, volá ťa , volá
nás všetkých: "Ako bolo na počiatku tak
nech je i teraz..."
A sľubuje nám večnosť, sľubuje
nám hriechy a sľuby prázdne, prázdne
slová, každý bez výnimky skoná a nájde...
všetko a nič.
Meno sa trbliece na kameni smrti, už vyryté
do hĺbky pokorne siaha a vrana kráka- kráka
stále bez prestania v mesačnom svite páchnucej
noci a do bolestnej tmy sa smrtka s kosou vracia
vracia a z hĺbok pekelných kráča mydlí si ruky
mydlom bolesti ľudí, srdce bolí, hlava sa krúti
nervy červy žerú a kamže mŕtvi spejú?
Muž v čiernom káže, a smelo a o večnosti
pomazanie v konečnosti.
NEZASTAVÍŠ ČIERNU VRANU
OSUD KRIČÍ
SMRŤ A HROB
