Naše sídlisko v tom čase pred trinástimi rokmi žilo hlavnefutbalom. Či boli horúčavy, či napadol nový sneh, vždy sme tam vonku boli a kopalia pobehovali ako blázni za loptou. Bože, akú sme mali výdrž. Teraz mistačí päť minút a zohrievam lavičku. Vtedy to boli doslova celodňovky, čosme sa akurát išli domov najesť a už sme zase vonku divočeli. Naša hramala srdce. Bolo v tom niečo romantické a krásne. Na ihrisku sme samenili na Benjamena a Kickersov. Animované rozprávky z nemeckejRTL2 v nás pri samotnej hre bytostne ožívali. Úžasné, čo dokáže detskápredstavivosť. Boli sme v tom až po uši. S „futbalkou“ sme saradovali, smiali, rozprávali sa, ale aj plakali a smútili. Bola s namivšade. Na zemi alebo na rukách. Náš kamarát. Naša radosť. Naše detstvo.
Teraz, keď sa raz za rok niekde stretneme, iba spomíname.Väčšinou zahalení cigaretovým dymom a pri pohári piva. Zostarli sme a jeto svojím spôsobom strašné. Občas rozmýšľam, či si mám s nimi ešte vôbecčo povedať. Veď nakoniec, čo nás všetkých dakedy spájalo, je už dávno preč.Futbal už nehráva nikto z nás. Je to smutné hlavne preto, že sme všetciakosi chceli hrať futbal aj profesionálne. Možno sme sa ale iba snažili predĺžiť sidetstvo. Čas vás však nakoniec dostihne. Nakoniec sa z chlapcov, ktoríhrajú futbal, stanú muži....
Môj brat sa vie s loptou vyšantiť všade, aj u babky...
