Keď bradatý pán dojedol, odišiel. Muž dojedol svoju párku, dopil pohár, vstal a mimovoľne sa pozrel na vedľajší stolík a čo nevidí? Boli na ňom jeho vlastné, nedotknuté párky.
Poučenie: Ak sme presvedčení o tom, že niekomu prejavujeme milosrdenstvo a láskavosť, môže to byť niekedy úplne inak. Tá láskavosť a to milosrdenstvo môže byť preukazovaná nám samotným.
V niektorých krajinách s budhistickou tradíciou je zvykom, že muži strávia určitý časť svojho života ako mnísi. Je to niečo podobného, ako bola kedysi u nás povinná vojenská služba. V tomto období svojho života, podľa osobnej voľby môže ísť aj o niekoľko rokov, je celým osobným majetkom dotyčného iba jeho odev, ktorý má na sebe a miska, do ktorej mu ľudia dávajú potravu na každodenné prežitie.
Ráno, keď idú všetci do práce zvyknú stáť mnísi pri ceste a čakať na potravu, ktorú im ľudia podarujú, aby sa v ten deň stala ich obživou. Najzaujímavejšie na celej veci však je, že pri darovaní daru mníchom neďakujú oni, ale tí, ktorí ich obdarovávajú. Neďakuje teda prijímateľ, ale darca. Ďakuje za to, že smel a mohol darovať.
Poučenie: Ak darujeme niečo iným, v skutočnosti tým obdarúvame sami seba, za čo by sme tým iným mali byť vďační.
Vysvetlenie: Jedine to, čo sme dokázali nezištne darovať druhým zostane našim trvalým majetkom, kým všetko to, čo sme si ponechali sami pre seba aj tak jedného dňa stratíme. A nemusí to byť vždy iba hmotný dar. Môže to byť i dobrosrdečnosť, láskavosť, úsmev, alebo prejavenie úcty a ohľadu k druhým ľuďom.
Ak totiž týmto spôsobom nezištne dávame, svoje bohatstvo si zhromažďujeme tam, kde „hrdza neničí, moľ nerozožiera a zlodej nekradne“. Tam, kde jedného všetci dňa a všetci aj tak odídeme. No a tam potom nájdeme všetky poklady nami prejaveného, nezištného dobra k iným, ako bankový vklad na účet našej vlastnej osoby. Len človek, ktorý prejavuje dobro, ktorý dáva dobro iným je skutočne bohatý! Bohatý pravým a nepominuteľným spôsobom!
Cudzo znejú tieto slová v našom svete. Cudzo znejú tieto slová vo svete, kde každý zhŕňa iba sám pre seba a stredobodom všetkého záujmu je predovšetkým prospech vlastného ja. A ešte prospech ľudí, s nami osobne úzko spriaznenými.
Cudzo znejú tieto slová vo svete sýtych, majetných a hmotnými vecami zabezpečených ľudí, ktorí sú však v skutočnosti žobrákmi a chudákmi, pretože všetko, čo majú a čo neraz nadobudli na úkor iných, všetko toto budú musieť jedného dňa zanechať tu a odísť tam, kde si prezieravo nenazhromaždili žiaden kapitál. No a tam prídu s úplne „prázdnymi vreckami“ a teda naozaj ako najposlednejší chudáci a žobráci. Tam sa zrazu z tých prvých stanú poslední! A naopak, z tých posledných a bláznov, ktorí v tomto sebeckom a materialistickom svete nepochopiteľným spôsobom uprednostňovali hodnoty dobra a úcty k ľuďom, tak práve z týchto sa tam stanú prví. Tam totiž platia iné hodnoty a iná „mena“!
Ak teda budeme v našom živote nezištne prejavovať úctu, dobro, milosrdenstvo a láskavosť voči druhým pamätajme, že v skutočnosti je všetko inak. V skutočnosti bude nakoniec táto úcta, dobro, milosrdenstvo a láskavosť napokon prejavená nám samotným.
A ak budeme ma niekedy pocit, že obdarovávame iných a pomáhame im, v skutočnosti sme tým obdarovávaní iba my samotní a je tým pomáhané práve nám. Lebo v skutočnosti je všetko je úplne inak, ako sa nám ti na zemi zdá.
L.L., sympatizant Slovenského občianskeho združenia pre posilňovanie mravov a ľudskosti
