No a žiaľ, takéto nezrelé a nesprávne uchopenie pojmu sloboda sa veľmi negatívnym spôsobom premietlo i do celkovej atmosféry na našich školách a prejavilo sa úbytkom úcty a rešpektu k autorite učiteľa, vychovávateľa, ale v podstate i rodiča.
Pojem slobody, osobnou nezrelosťou prekrútený v svojvoľnosť a nezdravý demokratizmus má u mládeže všetkých vekových kategórií za následok vzrast neúctivosti, ba niekedy až arogancie k dospelým, ktorí by mali byť pre deti a mládež vždy určitou prirodzenou autoritou.
S dospievajúcou mládežou bývali samozrejme problémy stále, v každom spoločenskom systéme, avšak dnes, z hľadiska vyššie uvedených, negatívnych faktorov sa situácia stáva takmer neúnosnou, čo sa prejavuje tak, že vyučovanie vo vyšších ročníkoch základných škôl sa pre mnohých učiteľov stáva doslova utrpením. Rušitelia poriadku a disciplíny sú si totiž veľmi dobre vedomí svojej beztrestnosti a nepostihnuteľnosti a títo jedinci mnohokrát strhnú svojim zlým príkladom i slušných žiakov, ktorí nakoniec urobia veci, aké by sami od seba nikdy neurobili. Na školách rastie agresivita, arogancia, neúctivosť a neprístojné chovanie žiakov, ktorí niekedy doslova terorizujú učiteľov. Ide o jav, ktorý pred takými dvadsiatimi, alebo tridsiatimi rokmi vôbec neexistoval. V tých časoch to bolo niečo nemysliteľné.
Žiaľ, honba rodičov i celej spoločnosti iba za peniazmi a hmotným prospechom, rôzne nevhodné modely spoločenského správania sa s týmto fenoménom súvisiace, ktoré deti vidia a vnímajú v každodennom živote, nevhodné vzory a celkový, prázdny, povrchný a konzumný spôsob života, ktorý je im podsúvaný vo filmoch, na internete a podobne, toto všetko spolu urobilo svoje a veľmi negatívnym spôsobom sa odrazilo na chovaní mladej generácie.
Chýbajú pozitívne vzory, chýba výchova k zodpovednosti – deťom sa až príliš hovorí o ich právach, ale už menej o ich povinnostiach, chýba výchova k prirodzenej úcte k autorite dospelého, ktorú spochybnila nezdravá demokratizácia, chýbajú vysoké hodnoty a ušľachtilé ciele, ku ktorým majú byť deti vedené, jednostranne sa kladie dôraz iba na rozvoj vzdelanosti, pričom sa zabúda na zodpovedajúci rozvoj citovo emocionálneho rozmeru osobnosti dieťaťa a tak ďalej a tak ďalej.
Aké kroky treba urobiť zlepšeniu tejto situácie? Ako na deti správnym spôsobom výchovne pôsobiť tak, aby sa stali opäť deťmi, spontánne a prirodzene cítiacim a prejavujúcimi úctu k autorite dospelého – k autorite rodiča, učiteľa a vychovávateľa?
Deti musia byť vedené a vychovávané v duchu pravej lásky! No a najväčšou časťou pravej lásky je prísnosť.
Pravá láska nedbá na to, čo sa druhému páči, čo je mu príjemné a čo mu spôsobuje radosť, ale bude sa riadiť len podľa toho, čo mu prosieva. Nezáleží, či to druhému spraví radosť, alebo nie. To je pravá láska a služba.
A ak niekto nemôže dôjsť inak k rozpoznaniu správneho od nesprávneho, treba ho aj pokarhať! Tým mu preukážeme službu. Len pri tom musí vládnuť spravodlivosť a nie svojvoľnosť, lebo pravú lásku nemožno oddeliť od spravodlivosti.
Nemiestna ústupčivosť by totiž znamenala pestovanie chýb a ďalšie klesanie po šikmej ploche. Bolo by takéto niečo naozaj láskou?
Uplatňovanie spravodlivého princípu pravej lásky, ktorá je aj prísna a aj karhá ak je to nevyhnutné, tak práve tento princíp by sa mal stať základným kameňom na ceste k zdravému a správnemu formovaniu osobností detí a to nie len na našich školách, ale samozrejme v prvom rade a predovšetkým v rodinách.
L.L., sympatizant Slovenského občianskeho združenia pre posilňovanie mravov a ľudskosti
