Všetko, čo súvisí so Stvoriteľom a jeho Vôľou bolo preto, ako niečo nepraktické, odsunuté mimo každodenný, reálny život. Stal sa z toho iba určitý druh náboženského folklóru, ktorý sa prejavuje účasťou na pravidelných nedeľných omšiach. Tým je to v podstate aj vybavené a s pocitom určitého splnenia si povinnosti sa potom všetci tí, ktorí sami seba považujú za veriacich, ponoria do reálneho, každodenného a praktického života, na ktorý nemá Vôľa Stvoriteľa absolútne nijaký dosah ani dopad.
Takto teda jedná väčšina tých, pre ktorých má ešte pojem Boh nejaký význam. Avšak v skutočnosti, v reálnom živote sú vo väčšine prípadov úplne rovnakými materialistami a riadia sa úplne rovnakými zásadami, ako tí, pre ktorých pojem Boh neznamená vôbec nič.
Vo všeobecnosti sa teda dá povedať, že ľudia reálne vôbec neveria v Stvoriteľa a v nevyhnutnosť rešpektovania jeho Vôle, ktorú by mali spoznávať a prispôsobiť jej svoj vlastný, osobný život a zároveň i všetko dianie v celej spoločnosti.
Ako už bolo viackrát povedané, ľudia veria iba sami sebe, svojmu vlastnému rozumu a svojim vlastným schopnostiam a tvrdošijne presadzujú iba svoju vlastnú vôľu. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že ich diela kráčajú od jedného kolapsu k druhému a vykazujú neuveriteľne mnoho chýb a nedostatkov, že sú doslova presiaknuté zlom, nemorálnosťou a skazenosťou.
Áno, táto takzvaná civilizácia kráča evidentne od jednej krízy k druhej a svetovými ekonómami je to považované za úplne normálny, prirodzený vývoj. Vo svojej pýche a rozumovej domýšľavosti nechcú v tomto permanentnom a pravidelnom zlyhávaní vidieť zásadnú chybu systému. Ľudia si jednoducho nechcú priznať realitu permanentného zlyhávania všetkého, čo je postavené na ich vlastnom rozume, na ich chcení a na ich vôli.
Buď Vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi! V tejto jedinej vete spočíva konsolidácia pomerov na našej planéte, čo v praxi znamená, že Vôľa Stvoriteľa by mala byť vedome zohľadňovaná v každom odbore ľudskej činnosti.
Žiaľ, ako však budeme 20. ročným mladíkom, plným viery vo vlastné sily, schopnosti a vlastnú šikovnosť márne hovoriť, aby nejazdili rýchlo na motorkách, asi rovnako márne odznievajú v dnešnej dobe takzvaných úspechov modernej civilizácie slová o nevyhnutnosti rešpektovania Vôle Stvoriteľa a to vo všetkých odboroch ľudskej činnosti.
No a žiaľ, tak ako mnohí z mladíkov, ktorí neuposlúchnu dobre mienenú radu plne pochopia jej význam až vtedy, keď budú, a to v tom lepšom prípade, ležať polámaní v nemocnici, presne rovnako pochopí pravdepodobne toto ľudstvo nevyhnutnosť dodržiavania Vôle Božej až vtedy, keď ho pyšná viera vo vlastné, neobmedzené možnosti doženie k totálnemu zrúteniu celej tejto takzvanej civilizácie.
A až naozaj dôjde k najhoršiemu, ako je to mimochodom predpovedané v spise s názvom Apokalypsa a ľudské možnosti, ľudská vzdelanosť a ľudské schopnosti nám všetkým až príliš očividne ukážu svoju nedostatočnosť, potom v hrôze, v zúfalstve, v biede, v hlade, v zime a v chorobách budú na tejto planéte dva druhy ľudí. Jedni, ktorí upadnú do bezbrehého zúfalstva, beznádeje a absolútnej bezvýchodiskovosti a druhí, ktorí v prežívaní všeobecného zúfalstva a nekonečnej tragédie nakoniec predsa len nájdu... dôveru v Boha! Dôveru v Boha a v životnú nevyhnutnosť rešpektovania jeho Vôle, pretože ľuďom potom už naozaj nezostane nič iného, o čo by sa mohli oprieť.
Áno, ľudia odmietli Stvoriteľa v domnienke, že sami vedia všetko lepšie. Stvoriteľovi však stačí iba trpezlivo počkať, až sa nakoniec celkom zákonite zrúti pyšné dielo ľudí, ktorí sa rozhodli spoliehať iba sami na seba. No a potom, v hrôze, chorobe, zmätku, biede a utrpení začnú opäť hľadať Stvoriteľa a jeho Vôľu, ktorá pre nich pred tým, keď sa im darilo nemala absolútne nijakú cenu. Vôľu Stvoriteľa, o ktorej ešte teraz, v relatívne plnej sile, nechce nikto s vážnosťou a s reálnym dosahom na zmenu vlastného života nič počuť.
Vari chceme, aby k niečomu takémuto naozaj došlo? Chceme to naozaj dotiahnuť až tak ďaleko? Určite nie. Hľadajme teda už dnes skutočnú dôveru v Stvoriteľa a jeho Vôľu, ktorej sa budeme snažiť prispôsobiť svoj život. Nie iba povrchne, ako doposiaľ, v nedeľnom zmysle, ale v skutočnosti, čiže v našom cítení a myslení.
Ak sa totiž v súčasnosti nájde dostatočný počet takýchto ľudí, môže to v mnohom zvrátiť a obmedziť katastrofálne dianie, ku ktorému by inak muselo dôjsť v plnej a neobmedzenej miere.
Ak sa však dostatočný počet takýchto ľudí nenájde, mali by sme už dnes vedieť, že vo chvíľach hrôzy sa stane práve dôvera v Boha tým jediným, čo nás podrží a ukáže nám východiská zo situácií, ktoré sa budú zdať na prvý pohľad beznádejné a neriešiteľné. Dôvera v Boha sa totiž stane tým jediným, na čom sa bude môcť stavať a na čom sa malo stavať už dávno.
L.L., sympatizant Slovenského občianskeho združenia pre posilňovanie mravov a ľudskosti
