Nie, nemožno hovoriť o láske na prvý pohľad, veď nie som utopista. Ale páčil si sa mi. Vtedy možno ešte len ako brat, ktorého som nikdy nemala a ktorého som vždy chcela. Zdal si sa mi výnimočný. Zrejme to bude vyznievať ako klišé zo starodávnyh románov, ale mala som naozaj pocit akoby sme sa už poznali, akoby nám isté veci boli už jasné. Možno si bol (teda aj si) príliš bezprostredný, až príliš optimistický a svojský. Taký netabuizovaný a predsa tajomný. Tak trochu racionálny muž a tak trochu pojašené chlapča. Hej, aj to ma upútalo. A hlavne oči. Také krásne s neurčitou farbou. Dodnes neviem, či sú viac hnedé alebo zelené a to sa ti do nich dívam každý deň. Ale už vtedy z teba niečo krásne vyžarovalo. A ja som ti nesmierne vďačná, že si mi dovolil kúzlo tvojho ja poriadne prelúskavať už takmer 30 mesiacov. Že tvoje ja sa časom stalo súčasťou môjho ja a že vzniklo o niečo krajšie a citlivejšie my. Vďaka láske to nezovšednelo a nenechali sme spadnúť naše my do nejakej šachty. Nezhodili sme naše my z mosta a naveky nenechali zatratiť. My sme sa zmenili. Pochopili sme, že to nie je len tak na pár dní, na zopár bozkov a zopár objatí. Že je to úplne o inom. Že to nie je o nás, ale o tom, čo je v nás. Že sa nedá len tak utiecť, nedokončiť rozpísaný príbeh, pokrčiť a zahodiť. Už by to nebolo to pravé, bola by to len nejaká chabá imitácia lásky. My sme splodili lásku, láska nás znovuzrodila. Dala nám šancu žiť lepšie. A my sme ju neodmietli...
