Chlieb náš každodenný nie je pre každého každodenný

Bola som príšerne hladná. Tak som si kúpila na stanici hot- dog. Premiestnila som sa na zastávku a čakala na bus. Pokojne som zhodila ruksak na lavičku a brúsila si zuby na toho „horúceho psa“. Z troleja č. 8 vystúpilo asi 7 ročné dievčatko. Cigánča. Mala tmavo- hnedé kučeravé vlasy a nádherné čierne oči. Na sebe mala navlečené dlhé tepláky, na kolenácb zablatené a rozťahaný sveter s nažehľovačkou na hrudi.Pristúpila ku mne a neistým hlasom sa spýtala: „ Nemáš rožok?“ Pozerám na ňu vyhúkane a poviem: „Mám.“ Ona mi na to: „Viete teta, ja som strašne hladná.“ Tak som ho rozdelila na polovicu a jednu som jej dala. Spevavým hlasom poďakovala a na jej smutnej tvári sa odrazu vyčaril široký úsmev. Požmurkala na mňa svojimi šibalskými očami a začala si vychutnávať zrejme svoje raňajky, obed aj večeru v jednom. Natlačila to do seba ako keby nikdy nejedla. Niečo si pospevovala, zakývala mi a veselo si vykračovala opačným smerom. Teraz ma už štve, že som jej ten párok v rožku nedala celý. Aj keď som bola tiež hladná, tak som sa mohla najesť o 20 minút doma. Ale ktovie ako to bolo s ňou? Doma ju zrejme teplá večera nečakala. Áno, vyživovacia povinnosť je základná a rodičia by ju mali brať na vedomie, lež nie všetci sú takí. Asi sa to ťažko chápe, možno to považujem za samozrejmosť, najesť sa. Ale nie u každého je to také jasné. Až po osobnej skúsenosti som si uvedomila, že moje okúňanie nosom nad určitými druhmi jedál nie je na mieste. Nedá sa pomôcť všetkým hladujúcim deťom, ale aspoň som si začala viac vážiť, možno primárnu a predsa takú vzácnu vec...