Cesta bola natoľko príjemná, že vo mne spustila automatickú produkciu endorfínov...veď s pravými priateľmi je dobre vždy, aj keď je neviem ako zle... Po pár hodinách sa ma zmocnilo napätie, tušiac, že sa blížime k miestu, kde sa pred niekoľkými desiatkami rokov udiali čudesné zvrátenosti páchané na ľuďoch. Dorazili sme okolo ôsmej ráno. Jednotlivé bloky z malých deprimujúcich tehál vo mne vzbudzovali strach a očiernili moju myseľ. Blok č.11 bol blokom smrti. Židia, ktorí sa v ňom násilne ocitli, čoskoro mohli pozorovať svojich blízkych už len z nebeských výšin. Dokonca ich ani neoznačili Dávidovou hviezdou. Nachádzalo sa tam sídlo plynovej komory, kde na nich zo stropných mriežkových otvorov sypali plyn cyklón B. Tento dom ostal ako jediný neporušený, bez rekonštrukčných úprav z obdobia 2.sv. vojny. Nízke hrôzostrašné chodby, tmavosivé steny a väzničné svetlá... V ostatných blokoch som mala možnosť vidieť fotky Židov a ich osobné veci v obrovských presklenných vitrínach. Všetko by sa dalo počítať na tony. Enormné množstvo topánok, nožných protéz, vlasov, kufrov, okuliarov, hrncov aj oblečenia. Bolo to strašné dívať sa na tú hrôzu, vidieť detský svetrík nevinnej obete, či húf vlasov pripomínajúci seno roztrúsene na poli. Na celom tele mi naskočila husia koža, nohy mi stŕpli, cítila som chvenie v žalúdku a zamrazili ma zimomriavky. Nemci nemali naozaj s nikým zľutovanie, ani so ženami a deťmi, čím samozrejme porušili Ženevskú dohodu a preto z nej boli následne vylúčení. Fotky na kosť vychudnutých detí, dohola ostrihaných Židov aj Židoviek. Ešte odpornejšie je, že z ľudskej kože vyrábali lampy, z kosti mydlo, z vlasov tkaniny a koberce a zo zlatých zubov rôzne zliatiny. Keďže som už videla filmy s vojnovou tematikou, t.j. Šindlerov zoznam, Šedá zóna a Pianista, tak osobná účasť na mieste činu, sa ma veľmi hlboko dotkla. Uvedomila som si aké strašné utrpenie, nenávisť, ľudská zloba, úplná dehonestácia človeka, zotročovanie, politické zámery, pýcha, zaslepenosť a predovšetkým ľudská hlúposť vládne vo vojne. Koľkokrát som sa domnievala, že mám neriešiteľný problém. Po tejto nemilej návšteve som sa začala riadiť starým známym heslom: „Keď nejde o život, ide o nič.“ Áno, všetko je riešiteľné, lež návrat ľudského života nie... Ľudia, sme povýšení na 1. priečku vo vývojovom stupni živočíchov. Možno najinteligentnejšie tvory, ale zároveň ako jediní dokážeme páchať najviac zloby, ohavností a nezmyselnej brutálnosti. Prečo? Je to ľudský egoizmus, krvilačnosť alebo túžba zabíjať? Chceme vládnuť celému svetu? Preto si myslíme, že musíme zvíťaziť nad každým? Hitler, človek, ktorý nikdy nemal zábrany zabiť. Aj napriek tomu povedal, že fajčenie zabíja. Myslím si, že každý Žid by sa radšej ufajčil k smrti, ako nezmyselne zomrel strelnou guľkou. V Brezinke sú situované záchody, betónový pás, v ktorom sú oproti sebe pravidelne rozmiestnené diery na potrebu....ako pre štvanú zver. Toto sme chceli? Správať sa k človeku ako ku kryse? Hromadné betónové, či drevené postele, mimochodom na jednej sa muselo vyspať 6 Židov. Zotročovanie v továrňach na výrobu zbraní a hrncov. Keby sa Hitlerovi podarilo vyhubiť všetky slovanské národy, ako to mal v úmysle, tak dnes by som nepísala tento článok. Som šťastná, že žijem v krajine, v ktorej nehrozia kruté vojny. Teším sa zo života a viem, že je nenávratný, preto sa ho snažím žiť tak, ako najlepšie viem. Spravme svet krajší! Nechcem hovoriť naivne. Viem, že dnešný svet je už príliš skazený na pekné slová, ale tiež viem, že v každom z nás sa skrýva ľudskosť a dobrota. Tak prečo sa tomu niekto bráni? Len to nám pomôže zistiť zmysel našej existencie. Viem, všetci sme len ľudia a všetci robíme chyby. Všetci občas nenávidíme, rovnako ako milujeme. Podstatné je to, čo v nás prevláda. Čo nad nami zvíťazí? .....láska alebo nenávisť?...
