Mal si radšej ísť, načo si tu? ....Pripomenul si mi ten pocit, keď sme sa lúčili na dlho, nie na pár dní. Neznášam to a milujem zároveň, vtedy si to uvedomím. To, akí sme maličkí v tomto veľkom svete... maličkí a veľkí súčasne. Sme silní, vydržali sme veľa. Veď o nič nejde.... tvoj pohľad mnou prenikol, viem, že nechceš odísť, ale musíš...Slza.... taká čistá, priezračná a nevinná...z kútika tvojho oka, nie, nie je to slza nešťastia alebo zúfalstva...je to slza lásky.
Slza, ktorá nikdy nevyschne. Ostáva v nás, navždy.
Naďalej sa na mňa dívaš a končeky tvojich prstov zľahka preletia pramienkami mojich vlasov. Počujem tvoj pravidelný dych a tvoje bijúce srdce. Bije tak spokojne, nič ho netrápi, je v bezpečí. Zadívam sa na tvoje chvejúce sa pery, viem, chceš toho tak veľa povedať, ale teraz nemusíš...prečítala som už tvoje myšlienky. Sú prekrásne. Viem, že ty si prečítal tie moje... Mlčíme....psst.....nastalo ticho.......nechajme naše srdcia a duše na pokoji, nerušme ich úžasný dialóg. Dialóg, v ktorom dochádza k výmene citov, tie nikdy neklamú.
Hladíš ma po líci, vôňa tvojich dlaní je taká vábivá...milujem tie dialógy....sú ako vietor, cítime ich, ale nevidíme... a to stačí...v tejto chvíli sú slová nanič...to objatie cítim aj keď tu nie si, ochraňuje ma. Endorfíny, je ich tak veľa, len vďaka tomu, že naše duše vedia viesť dialógy.
Všetko sme pochopili, máme kľúč od tajomnej komnaty, len ty a ja...nik iný. Je nádherné vidieť, čo sa v nej ukrýva. Je to poklad, ktorý sa nedá zhmotniť, má hodnotu, ktorá sa nedá vyčísliť ani ukradnúť....je v nás a tam aj zostane.
