Sotva som mala 8 rokov, keď som si prvýkrát rozštiepila kosť v zápästí, hrali sme preteky v telocvični a našou úlohou bolo dotknúť sa steny a bežať späť. Akosi som sa príliš rozbehla a nestihla som zabrzdiť včas, tak si to odniesla moja ctená ruka, ktorá po prudkom náraze začala v priebehu pár minút meniť farby ako chameleón. Ó, sakra, ruka v dlahe, to snáď nie.
Cítila som sa fakt blbo... tá sprostá dlaha mi otravovala život, našťastie len dočasne...
V jedno zimné popoludnie som si veselo vykračovala zo školy spolu s kámoškami. Bola som šiestačka na základke. Začali sme sa naháňať okolo zastávky. Ale kto mohol tušiť, že vonku je taká námraza? Čoskoro som pocítila obrovský chlad na zuby. Prečo? Lebo som ich mala zapichnuté v snehu ako koliky. Pozrela som sa pred seba a čo vidím? Polovica môjho predného zuba sa na mňa pozerá priamo zo zeme. To je smola. Cesta busom bola strastiplná. O pár minút...... cŕŕŕŕŕŕn .......cŕŕŕn ...... sestra otvorila dvere a ja som jej ukázala svoju dlaň, na ktorej videla môj odlomený zub.... „ Jeminečku, čo si to vystrojila?“ ... hneď potom zavolala mamči....pribehla hneď z práce a utekala so mnou na pohotovosť. Bol tam 150 ročný stomatológ , s okuliarmi pripomínajúcimi popolníky s hrubostennými sklami. Ruky sa mu triasli a horko-ťažko mi nasadil takú umelú vložku, ktorá mi o 3 dni aj tak vypadla. Nakoniec mi ho pani zubárka celkom pekne a kvalitne vypracovala, prilepila mi polovicu umelého zuba a skončilo sa moje trápenie.
Letné prázdniny... mala som cca 10 rokov...váááúúúú.... konečne, prvý prázdninový deň, všetci sa naňho predsa tak tešia a túžobne očakávajú kedy naposledy dozvoní školský zvonec. Samozrejme som nebola výnimkou. Ale kde je napísané, že leto zákonite strávime podľa našich predstáv? ...Hneď na prvý týždeň sme pricestovali k mojej starkej ( to, že som pribrala 3 kilá je nespochybniteľné, klasická vytučňovacia kúra J) , ktorá býva neďaleko Pienin... je tam nádherná, panenská príroda....balzam na dušu....tak neostáva nič iné len s láskyplným objatím privítať starú mamu. Zavalená taškami som sa rozutekala po schodoch, ktoré ma mali doviesť do kuchyne a teda k samotnej babičke.... aúúúúú.... zrazu som sa ocitla v ležiacej polohe...zlomená píšťala? .... no, to je opäť smola... slnečné lúče sa mi vkrádali do izby, no žiaľ, zlomenina bola komplikovaná až natoľko, že som musela ležať....stráviť dva mesiace v posteli v čase keď sa iné detiská šantia v bazéne, nie je nič závideniahodné.
Ukážem ti aké viem robiť „citróniky“.... to sú také kľučky.... ale na bicykli? ...ten kopec bol akýsi strmý....báááác..... Miša zrazu skríkla, keď zazrela moju skrvavenú tvár . Nič som nevidela, vnímala som, ale mala som hmlu pred očami...Okoloidúci turisti sa zmohli na vetu: „Bicykel je v poriadku?“... a na tých svojich bikoch prefrčali, len tak za nimi zaprášilo....mierny šok.... po 5 minútach som videla nejasne a po 10 celkom normálne....
Nádherné veľkonočné sviatky v kruhu najbližších. Štyri rodiny sme sa skopčili a vycestovali do hôr na chatu. Šibačka a iné nepríjemné úkony s tým súvisiace prebehli v pohodičke, všetko bolo fajn až do chvíle, keď sme so sesterkou nasadli na ujovu firemnú štvorkolku a trochu viac pridali plyn. Bzzzz....bzzzzz... hlučný zvuk motora a pôžitok z jazdy sa vytratil vo chvíli, keď moja spolusediaca, držiaca ma za pás skríkla.... Pozooor! Drddrdn ...rachot... keď bol môj otec ešte mladý telom (duchom je stále), narazil autom za bieleho dňa do stromu ...chichi...ale to len kvôli tomu, že bol za volantom veľmi dlho a postihol ho mikrospánok.... ja som tiež havarovala za bieleho dňa, ale priamo do stĺpa J... vtedy sa mi to až také vtipné nezdalo...Ujo vybehol z chaty, veď ten hluk sa nedal nepočuť...chytil sa za hlavu a díval sa z 5 m vzdialenosti (pre istotu)...
V tej danej chvíli, keď sa tie nešťastné príhody, resp. nehody udiali.... pýtala som sa sama seba.... Prečo ja ? ( jasné, že ich bolo oveľa viac, ale pri tých sa mi dnes robí jamka na líci)
Prečo ja, som si zlomila nohu, ruku, zranila hlavu ?....... teraz si už len poviem.... aké to bolo super, keď som mala zlomenú kľúčnu kosť a ráno ma pred odchodom do škôlky obliekala mamča... ako fajn, že som mala ruku v dlahe, aspoň som nemusela písať písomky...je skvelé, že sa mi odlomil ten zub, konečne som nemusela nosiť ten strašný strojček, ktorý aj tak každé ráno skončil za posteľou...ako dobre, že som si zlomila tú nohu, lebo ku koncu prázdnin som bola s rodičmi a staršou segrou na dovolenke v Prahe a otec ma celú dobu nosil na „koni“- ináč by to nebolo možné, skôr smiešne, veď som už mala 10 rokov....vo všetkom zlom sa naozaj dá nájsť niečo pozitívne....
