Tak ako to väčšinou býva zvykom pri známych osobnostiach, tak aj v prípade pána Drozda a pár ďalších zúčastnených poslancov – fotografie a hlavne reči plné predsudkov z druhej ruky veľmi klamú. Chvalabohu! Samozrejme, len v tom pozitívnom zmysle.
Nejakým zvláštnym zázrakom, či skôr sledom určitých náhod, som sa dostala do pozície nevymenovaného, neoficiálneho a amatérskeho fotografa celej víkendovej akcie. V skratke povedané, v sobotu ráno som dostala do ruky fotoaparát od akéhosi pána, ktorého meno si doteraz nepamätám, s inštrukciami tipu "foť stále a všetko". Z pohľadu cez objektív sa mi naskytol detailný a veľmi osobitý pohľad, obrázková scenéria, celodenná podrobná koláž rozdielnych životov, ich tvárí a osobností v úplne inom svetle. Vytvorila som si svoj vlastný poskladaný svet, ktorý sa vyvíjal a rástol s každou ďalšou pribudnutou fotografiou.
Počas týchto dvoch dlhých, no príjemné strávených dní, sa udialo nespočetné množstvo zaujímavých zážitkov. Pán Drozd bol s nami pri stánku prakticky stále, pokiaľ neodbehol doplniť zásoby, či zohnať ďalšie materiály. Ľudia si ho zväčša najprv nevšimli, alebo ho prosto nespoznali. Asi neverili, že by tam mohol len tak pokojne s nami pred vlastným stánkom stáť, veď predsa každý poslanec si vie predstaviť oveľa príjemnejšie a pohodlnejšie strávený víkend. Prečo by mal chodiť medzi vlastných voličov a obyvateľov mesta, za ktoré tak usilovne bojuje a hlavne kandiduje? Alebo ho možno nespoznali len kvôli rozdielu medzi fotografiou a skutočnou realitou. Nejde ani tak o rozdiely v samotnej tvári, okrem chýbajúcich okuliarov tam ani žiadne ďalšie nie sú, ale skôr o strohý a prísny dojem, ktorý na ľudí pôsobí z plagátov, čo ma veľmi mrzí, nakoľko skutočnosť nemôže byť viac vzdialená od mylného vplyvu oficiálnej fotografie jeho volebnej kampane.
Pán Drozd je jeden z najpokojnejších ľudí, akých som mala tú možnosť doteraz spoznať. Má príjemné vystupovanie, ku všetkým sa správal milo a vľúdne, bez nejakých rozdielov či predsudkov. Zastavili sa pri ňom naozaj rôzne indivíduá i celkom obyčajní ľudia, no on si uvoľnene podebatoval s každým. Úprimne, ja osobne by som podaktorých už dávno poslala s nervami do preč... Chápem, že s prístupom opísaným o riadok vyššie, by sa človek ďaleko nedostal, no napriek tomu dosiahnuť takú vyrovnanosť a pokoj za každých okolností, si vyžaduje buď celoživotný tréning a sebakontrolu, alebo sa s takým darom jednoducho už narodíte. Myslím si, že v prípade pána Drozda je to skôr tá druhá možnosť. Keď niekoho pozorujete tak detailne a dlho, všimnete si, či jeho reakcie plynú z prirodzenosti jeho povahy, alebo s oneskoreným a vopred premysleným nástupom. Veľmi dlhú dobu som takto nikoho podrobne neštudovala hneď pri prvom stretnutí.
Ako tak čas ďalej pekne a nezastaviteľne plynul, nafotila som pána Drozda snáď z každého možného uhlu, z blízka i z diaľky, vedome aj “tajne“, v rozličných situáciách, s rôznymi ľuďmi a dokonca aj so zvieratkom. No aj napriek tomu som stále nedokázala presne odhadnúť, čo si tento sympatický muž myslí. Za každým, keď som sa ho na niečo spýtala, alebo ho požiadala, či sa môže odfotiť tak či onak, tu a tam, s tým a s tou, tak nikdy nemal s ničím problém. Dokonca aj keď som si párkrát dovolila navrhnúť mu nejakú zmenu v organizácii, bol stále rovnako príjemný a s pokojom si vypočul môj nápad.
Spravila som kvantum fotiek. Na jednej strane preto, lebo ma to veľmi bavilo a na tej druhej preto, lebo som chcela čo najlepšie zachytiť skutočné a celé spektrum nálad víriacich okolo nás. Neoddeliteľnou súčasťou dobrej atmosféry bola manželka pána Drozda a, samozrejme, aj ďalší zúčastnení členovia rodiny, ktorí mu prišli pomôcť. Kampaň svojou účasťou prišiel podporiť aj kolega z politickej sféry, predseda SNS, pán Danko. Tak ako pri pánovi Drozdovi, aj pri ňom sa mi zase raz potvrdilo, ako veľmi zdanie klame. Už na prvý pohľad pôsobí oveľa ľudskejšie a pozitívnejšie ako na nehybných obrázkoch.
Hneď ako som ho uvidela prichádzať, bolo mi jasné, že prídem na rad ja s mojím zvereným fotoaparátom. Samozrejme, tak aj bolo. Poprosili ma, či ich spolu odfotím. Pár formálnych snímok pred billboardom kandidátov na poslancov Ružinova, potriasli sme si rukami a ja som sa stiahla do úzadia, aby som nenápadne mohla spraviť ešte zopár ďalších fotiek. Pán Drozd a pán Danko s úsmevmi na perách.
Okrem pána Danka mi pred objektívom zapózovali aj ďalšie známe tváre, ako napr. “pani s piknikovými košíčkami“, o ktorej som dlho netušila, že hrá v Paneláku. Za svoju neznalosť slovenských seriálov sa úprimne ospravedlňujem.
Najväčšou výzvou však pre mňa bolo “prenasledovanie“ pána Drozda s primátorom Bratislavy, pánom Vtáčnikom, na prechádzke po hodoch. Po príchode pána primátora sa hustota obyvateľov na centimeter štvorcový v jeho blízkosti niekoľkonásobne zvýšila. Kým sa mi podarilo vôbec zaregistrovať, kto to prišiel, pán Drozd už ma hľadal pohľadom po okolí. Snažila som sa v tom veľkom húfe ľudí a fotoaparátov nájsť malé miestečko aj pre seba. Po obdivných slovách na adresu „môjho“ aparátu od fotografa, ktorý prišiel s pánom Vtáčnikom, som konečne dostala priestor na fotenie aj ja. Po vzájomnej výmene zopár úsmevov, prišla na rad moja “super tajná paparazzi misia“. Najprirodzenejšie, a tým pádom aj najlepšie fotografie vznikajú vtedy, keď človek nevie, že je fotený. Toho si bol vedomý aj pán Drozd. Nenápadne som sa zakrádala za svojim objektom pozostávajúcim zo skupinky pána Vtáčnika, jeho samotného a pána Drozda s manželkou. Tu a tam som sa objavila postávajúc kúsok od nich s fotoaparátom zakrývajúcim mi skoro celú hlavu. Nebyť tejto veľkej hračky a ešte väčšieho červeného trička s heslom a menom pána Drozda, tak by si ma možno vôbec nevšimli pri mojej závratnej výške. Bulvár si môže šklbať vlasy a trieskať hlavy o stenu, pretože sa mi podarilo zachytiť také škandalózne veci, ako napr. všetci pekne spolu jedia zmrzlinu. Dokonca až dva kopčeky! Takto bezhlavo sa poddať hriešnej kombinácii tukov a cukru!
Najkrajším momentom bolo pre mňa jednoznačne fotenie pikniku. Pekné počasie, v pozadí jazero s labuťami a natešené detičky z balónikov, košíčkov a pagáčikov. Pri nich spokojní rodičia na červených dekách, mladé i staršie páriky, partie kamošov... Sentimentálna chvíľka na pozadí jedného z posledných teplých dní tohto roka. Všade to dýchalo spokojnosťou a na konci dňa i hodov zároveň, bolo vidieť radosť z vydarenej akcie na vďačnej tvári pána Drozda.
Snažila som sa vyjadriť čo najlepšie a najpresnejšie svoje pocity spojené s netradičnosťou môjho neobyčajne stráveného víkendu. Cieľom tohto možno zdĺhavého textu nie je rozoberanie politickej situácie, ani presadzovanie určitých politických strán, či propagácia politikov, poslancov, kandidátov a ich volebných kampaní. Jeho zmyslom a dôvodom vytvorenia je vyjadrenie môjho subjektívneho názoru na udalosti uplynulých a toľkokrát spomínaných dvoch dní, počas ktorých som zažila a získala pre mňa nové a cenné skúsenosti. Chcela som sa o ne podeliť, o radosť z toho, že aj z obyčajnej, bezvýznamnej úlohy môžete mať pocit dôležitosti. Pocit, že ste naozaj potrebný, aspoň nachvíľku nenahraditeľný a to, čo robíte má vážne vyšší zmysel. Pocit, že ste súčasťou niečoho veľkého a pomáhate zmeniť aspoň malý kúsok tohto sveta.
Na záver by som už len chcela dodať, že aj na politiku sa dá pozerať z pohľadu čisto ľudského a objektívneho. Rovnako tak osoby v nej zainteresované sú tiež len obyčajní ľudia ako my všetci. Netreba z nich robiť “monštrá“ ani uctievať ich ako “božstvá“. Každý sme vo svojej podstate rovnaký, robíme chyby, len niektoré sú viac sledované a rozoberané tými, ktorí si ešte stále myslia, že sú dokonalí a neomylní. Bez chýb nie je nik, áno viem, krutá pravda, ale práve oni nás učia ako byť lepšími.
Pán Drozd je človek. Dokonca dobrý človek. Niekto so mnou súhlasí a niekto nie, ale z čisto objektívnym odstupom od toho, čo je dobré a čo zlé, povedzme si úprimne. Budete stáť za takým človekom, ktorý koná, či už z vlastných pohnútok a presvedčenia, alebo z akýchkoľvek iných dôvodov, ale proste koná, alebo za takým, ktorý sa len nečinne prizerá a sľubuje? Máte možnosť voľby, ale logicky, čo má väčšiu hodnotu? Slová, ktoré sa stratia s prvým ranným vánkom, odvejú preč a už nikdy nič nezmenia, pretože nemajú žiadnu váhu či zmysel. Prázdne a bezvýznamné, bez schopnosti vykonať a vytvoriť čokoľvek hmotné. Alebo skutočné činy, činy možno nie vždy gigantických rozmerov, ale činy reálne, ktoré sa len tak nevytratia a pretrvajú aj tých, ktorí ich vykonali.
Ktorú možnosť si zvolíte vy?
