Ako zo zdravého človeka spraviť trosku

Tu je preklad podstatnej časti:

Keď som mal 12 a pol roka, začal som si niečo všímať. Vedel som že sa odo mňa "očakáva" aby sa mi páčili dievčatá v mojom veku. Vedel som, že by ma mal priťahovať heterosexuálny ideál. Ale tiež som vedel, že sedemročné dievča v našom školskom autobuse bolo veľmi milé a to spôsobom, akým na mňa nemohlo zapôsobiť žiadne dievča v mojom veku. Pozerával som Cardaptor Sakura ( _{japonské anime} ), očarený, aké nádherné tam sú dievčatá. A vedel som že ja na tom niečo divné. Že, možno, som nebol normálny, a radšej by som si to mal všetko nechať pre seba.

Počas nasledujúcich troch rokov som sa začal stále viac a viac utápať v depresiách. Znovu a znovu mi spoločnosť hovorila že sm úchyl. Spoločnosť mi povedala že som bezcenný, a ja som tomu veril do takej miery, že som si písal "bezcenný" na svoju ruku - každý deň niekoľko mesiacov. Bolo mi povedané, že by som mohol iba spôsobiť bolesť, tak som si začal rezať do ruky, trestajúc sám seba za bolesť, ktorú som bol "predurčený" spôsobovať. Stále mám mnoho jaziev na miestach kde ma čepeľ zasiahla.

Avšak keď som mal 14 rokov, začal som si všímať jedno dievča na našej škole. Jej nádheru nemohli vystihnúť žiadne slová. Jej oči boli modrejšie než letná obloha, jej vlasy boli silne blonďavé, ako anjel. Jej hlas ma očaroval a jej nádherný úsmev ma dokázal povzbudiť aj v mojich najčiernejších dňoch.
Mala desať rokov a ja som sa do nej zamilovával.

Všimnúc si, že sa v triede nedokážem sústrediť a že som z nejakého dôvodu "mimo", ma jeden z učiteľov poslal za školsklou poradkyňou. Tej som nakoniec povedal "Priťahujú ma deti" a vôbec ma kvôli tomu neodsúdila. Potom som k nej do pracovne chodieval takmer každý deň a postupom času ma presvedčila, aby som jej dovolil o svojich depresiách povedať mojej mame. Po tom, čo sme sa všetci traja stretli som jej ukázal svoje rany na rukách a mama vedela že mám problémy.

Onedlho po tom ma poradkyňa presvedčila, že by som mal mame povedať aj o mojej príťažlivosti k deťom. Po nejakej dobe som nazbieral odvahu/stupiditu a povedal som jej o tom. Povedala "zoženieme Ti nejakú pomoc ". Bol som vláčený po bohviekoľkých doktoroch a psychiatroch, z ktorých nikto nemal ani páru o tom čo som prežíval. Poväčšine všetko čo odo mňa chceli, bolo aby aby som bral nejaké lieky z ktorých mi bolo akurát zle a navyše nijako nepomohli mojej depresii.

V jednej chvíli ma jeden psychiater zmanipuloval tak, že som mu povedal že som uvažoval nad samovraždou - lebo som vedel že nebudem môcť ublížiť nijakým deťom keď budem mŕtvy. Bez ohľadu na fakt že som NECHCEL spáchať samovraždu pretože "keď budem mŕtvy, už niky neuvidím ju ", cvokár ma podrazil tak, že vykvákal náš "diskrétny" rozhovor mojej mame spolu s odporučením, že mám ísť na liečenie do ústavu. Onedlho po tomto incidente som ukradol nejaký alkohol a opil sa aby som mohol zaspať. Moji rodičia to pochopili ako znamenie, že je potreba ma umiestniť do tzv. "nemocnice".

Bol som uväznený v ústave pre mladistvých, ktorí boli považovaní za nepríčetných. Počas troch mesiacov som bol neustále vystavený vpádom do môjho súkromia, urážkam mojej integrity a, ako predtým, TOTÁLNEJ absencii pochopenia toho čo prežívam. Nakoniec ma naučili zamaskovať depresiu dostatočne na to, aby som sa dostal von, pričom zo mňa spravili extrémne jedovitého a zatrpknutého človeka balansujúceho na hrane zdravého rozumu, ktorý mali pôvodne opraviť.

Takmer rok som odmietal dôverovať prakticky každému a bol som ovládaný paranojou. Nedokázal som sa ani pozrieť na moju poradkyňu, alebo povedať hocikomu o tom, čo ma trápi. Vyvinula sa u mňa forma akéhosi post-traumatického stresu, kedy som reflexívne napádal každého, kto sa ma fyzicky dotkol. Niektorí z mojich priateľov to považovali za zábavné a čakali kým som bol zamyslený a potom ma štuchli, uskočiac a čakajúc na reakciu.

Počas tejto doby som takmer denne uvažoval že zničím všetko, čo zo mňa zostalo, ale jedna vec ma v tom zastavila - láska ktorú som cítil k najúžasnejšiemu dievčaťu na svete. Vedel som že ju milujem, ale čosi mi hovorilo že moja láska bola iba túžbou zneužiť dievča, na ktorom mi tak moc záležalo. Iba som chcel aby vedela ako dôležitá pre mňa v skutočnosti bola, aký šťastný som bol že bola v mojom živote, a ako by som urobil čokoľvek aby bola šťastná. Ale nie -spoločnosť mala problém s chalanom v mojom veku - 16 a pol, ktorý cítil niečo k niekomu tak mladému ako ona - "len" 12 ročnej.

Nakoniec, keď som nazbieral odvahu a naťukal "pedophilia" do Wikipedie, zistil som kto naozaj som. Človek, ktorý je orientovaný na deti. NIE človek ktorý ich zneužíva. Našiel som linky k stránkam venovaných ľuďom ako som ja - ľuďom ktorí majú radi deti na tak mnoho úrovniach, že z predstavy že by im mal niekto ublížiť sa nám robí zle.


Párkrát som čítal blog tohoto človeka, ale až dnes som sa dozvedel jeho "životný príbeh". Nie je jediný. Aj keď ja osobne som ničím tak absurdne strašným neprechádzal, počul som už zopár podobných príbehov.
Tí ľudia našli duševnú rovnováhu až keď zistili že vôbec nemusia byť tými, za akých sa považovali. Že môžu žiť aj tak, aby nikomu neubližovali a zároveň si môžu vážiť sami seba. Želám Andrewovi mnoho šťastia do života.