Detský krik

Dnes som na služobnej ceste prechádzal okolo polikliniky. Cez otvorené okno som počul detský krik:Počkajte, nie, nie, nieééé. Tato, tatinko, prosíííím, nieéé, au, ááááááu. Potom to pokračovalo nervy drásajúcim krikom, ako keď kričí niekto na pokraji absolútnej hrôzy. Z celej sily, s občasnými prosbami. Bolo to strašné, na hranici mojej schopnosti niečo vydržať.Bol som sa pozrieť čo to bolo za ordináciu. Chirurgia. Úbohému chlapcovi zrejme naprávali končatinu, alebo robili dačo ešte horšie. Keby som bol rodič toho dieťaťa a musel by som byť pri tom, dívať sa mu do vydesených a šokovaných očí a ešte ho držať aby sa moc nezmietal, neviem ako by som to potom rozchodil. Možno bol chlapec precitlivený, ale predsa....Jedno viem iste nikdy by som nemohol robiť detského lekára. Ešte stále mám zimomriavky.

Daniel Liddel Bloger

Odoberať blogera Odber aktívny