Flashback

Moje osudové dievča, ktoré bolo posledným kamienkom mozaiky sebapoznania jednej časti mojej osobnosti. Jediné dievča, do ktorého som bol zamilovaný. Kde by som bol dnes bez nej ? Uvedomil by som si isté veci nebyť jej ? Myslím si že áno, ale jednoznačnú odpoveď sa aj tak nikdy nedozviem.

Neviem či každý niekedy zažil ten pocit. Pocit, ktorý vás svojou nespútanou silou úplne strhne a v šoku nechá lapať dych. Taký pocit som zažil iba raz.

Sedíme na múriku a rozprávame sa. Nepamätám sa už o čom, bola to taká bežná konverzácia akých človek denne zažije kopec. Zrazu - hovorme jej trebárs "Janka" - Janka povie niečo smiešne (alebo som to bol ja ?) a zasmeje sa na tom. Ja sa usmejem tiež a pozriem sa jej do očí. Ona pohľad opätuje. Nie je to taký bežný pohľad keď sa s niekým bavíte. Bol to hlboký pohľad ktorý sa vám vpíja až na dno duše. Sedíme na múriku a dívame sa do očí, ona sa na mňa usmieva tým svojim úsmevom, ktorý je pre mňa vždy ako jarné lúče slnka pre skrehnuté vtáča. Jej pohľad spustil niečo vo mne.... neviem čo, ani neviem čím to bolo. Tým že to bola ona , alebo tým že trval tak strašne dlho ? Ako z nejakej lacnej ružovej knižnice - asi tak by vyzneli moje pocity keby som sa ich snažil opísať. Neviem či som dokonca neprestal dýchať.
"Ako keby sa v tej chvíli zastavil čas". Neskutočne gýčovitá veta. Keby som to nezažil na vlastnej koži. Bola to asi jediná chvíľa v mojom živote, kedy som absolútne nemal nad sebou kontrolu. Keby v tej chvíli povedala "skoč", tak skočím asi aj do priepasti. V tom momente by som pre ňu položil život bez najmenšieho mihnutia oka.
Tak neskutočne intenzívny pocit koncentrovaný do jediného momentu ma nechal citovo nahého a fyzicky vyčerpaného.
Vôbec si nepamätím koľko tá chvíľa trvala. Mohlo to byť 10 sekúnd a mohla to byť aj jedna. Vážne neviem. Bol som to však ja kto odvrátil zrak, lebo som to už dlhšie nevydržal. Potreboval som sa nadýchnuť a bol som fakt rád že v tej chvíli sedím.

Nikdy predtým ani nikdy potom som už nič tak intenzívneho nezažil. Ani neverím že niečo podobné ešte zažijem. Človek si buduje svoj pancier a keď zistí že na niektorom mieste je absolútne neúčinný, tak ho tam posilní. Podvedome. Alebo možno takú situáciu môžeme v živote zažiť iba raz a zopakovať sa nedá. Neviem.

Keď sme sa včera s Jankou stretli, pozreli sme si do očí, úsmev na perách.
"Už som Ťa nevidel celé veky."
"Ja Teba tiež nie."
To boli všetko čo sme si povedali. Ona išla niekam s kamrátkami. Ešte sme sa otočili a usmiali sa na seba. Tak strašne rád by som sa s ňou porozprával, podozvedal ako sa má, čo teraz robí, mohol sa dívať na jej tvár, počúvať jej hlas. Keďže nebola sama, zostalo to len pri úsmevoch. Je z nej už vyspelé dievča za ktorým sa už otočí nie len nejeden chalan, ale už aj muž. Pre mňa už ale asi navždy ostane človekom, pri ktorom sa mi vždy rozbúši srdce.

Pri jej pohľade vždy okúsim príchuť pocitu .