Stretnutie

Pár mailov, otázky. Vypovedané i nevypovedané. Na vlastné prekvapenie som navrhol stretnutie a nebol som odmietnutý.

Priznám sa, bol som na mieste stretnutia už o hodinu prv. Prechádzal som sa po okolí, nervózny v očakávaní neznámeho. Podľa toho, aký obraz som si utvoril - na základe virtuálnej spoločnej debaty, som dôveroval. Je to akýsi pocit - že môžem veriť. Zatiaľ ma nesklamal ani raz, aj keď mám stále obavu že raz sa veľmi škaredo popálim.

Vyhľadávame najbližšiu kaviareň a púšťame sa do rozhovoru. Najprv ho možno len opatrne spoznávam, ale nakoniec poviem toho o sebe mnoho. Aj keď iste nie všetko. Všetko o sebe človek ani sám nevie. Je to neuveriteľne osolobodzujúci pocit môcť hovoriť otvorene, bez zábran, bez potreby zvažovať a kontrolovať každé slovo. Povedať o svojich pocitoch bez toho, aby ich niekto na pitevnom stole pri umelom osvetlení rozoberal ako niečo neživé. Pozrieť sa priamo do očí bez strachu z odmietnutia, nepochopenia, odsúdenia.

A aj sa mnoho dozvedám. O človeku, ktorý má tiež komplikovaný život, ktorý zažil mnohé veci. O človeku, ktorý dokáže vidieť viac než len bielu a čiernu farbu. Sme tak rozdielni, a pritom máme tak mnoho spoločného. A ja sa opäť pýtam sám seba - čím to je že si dokážem s niektorými ľuďmi porozumieť ? Čím to je, že dokážeme hľadať to čo nás spája a nie to čo nás rozdeľuje ? Čím to je....... ?


Moc si mi pomohol. Možno viac než si v tejto chvíli uvedomujem.

Ďakujem.