Včera večer keď išla dcéra spať, sme sa ešte v posteli rozprávali - čo ju samozrejme najviac baví keď sa mi chce najviac spať :-)
Bavili sme sa o mojom detstve a o jej. Ja si pamätám z neho mnoho. Ona mi hovorí že si už poriadne ani nepamätá čo bolo v škole predminulý školský rok. Smejem sa.
"No to mi ani nehovor. Tak to ja keby som sa niekde na rok stratil, tak by si aj na mňa zabudla."
Chytí ma za predlaktie a pozrie sa na mňa. Cítim to aj keď je tma.
"Nie, tatinko, na Teba by som NIKDY nezabudla."
Slzy sa mi natlačili do očí a tlačia sa mi aj teraz. Nie je mnoho momentov kedy sa človek v živote dočká úprimného, čistého a hlavne naprosto nečakaného vyznania. Neviem či jestvuje niečo iné v mojom živote, niečo...niečo vďaka čomu by som mohol povedať že môj život tu má zmysel, že jestvuje dôvod prečo som na tomto svete.
Ďakujem Ti, srdiečko.
