Je mi to ľúto. Nevládzem. Som na dne. Je mi hrozne teplo, ťažko sa mi dýcha a neviem sa koncentrovať. Myslel som si, že to zvládnem. Nedá sa to. Skúšal som všetko. Piť, cvičiť, pustiť so sci-fi hudbu, fackať sa. Proste som slaboch. Musel som vypadnúť.
Vysiľujúc sa pozerám von oknom taxíka uháňajúceho prázdnym mestom. Kvapky dažďa, také smutného podzimného dažďa, narážajú na auto. Stekajú po skle a vytvárajú malé potôčiky, ktoré deformujú obraz ulice. Aj tak som vedel, že je prázdna. A studená. Ako moje srdce. Preháňal sa ňou ľadový vietor. Presne taký, aký sa oprie aj do mňa a snaží sa ma zvaliť na zem. Zatiaľ som vždy, aj keď s vypätím všetkých síl, odolal. Ale už nevládzem. Kašlem na školu, prepína mi. Asi by som mal ísť k psychiatrovi....
Zaujíma vás prečo? Asi si poviete, že som mladý chalan a nič mi nemôže byť.... Čo ho môže trápiť? Najesť má, do školy chodí, dobrý žiak to vcelku je, nič nepostráda. Asi by som mal byť to najšťastnejšie dieťa na Zemi. Aj som. Mám milujúcich a geniálnych rodičov, čo mi dajú to, čo potrebujem a najmä to, čo chcem... Lásku. Porozumenie. Dávajúmi vďaku a nádej do budúcnosti. Sú ochotní pre mňa spraviť čokoľvek. Aj položiť svoj život. Stále sa pýtate prečo by som mal ísť k ujovi doktorovi, alebo tete doktorke, čo mi to tam hore všetko opraví? Tak ja vám to poviem. Som lenivý. Nič sa mi nechce. Viem že by som mal začať makať... Neviem sa k tomu prinútiť. Včera som sa učil. Mal som chuť. Matika... Blééé... Nemusím... Mali sme dnes písať písomku. Štvrťročku. Profka neprišla. Ževraj je chorá. Taký som na ňu naštvaný. Všetky deti by sa asi radovali, bo tá písomka bude isto ťažká, ale ja nie. Som naštvaný. Včera som preriešil veľa príkladov... 70 strán. Štve ma, že sme nepísali. Budem sa to musieť učiť odznova. Kvôli tomu som kašlal na chémiu. Zbytočne som 2 hodiny sedel na hodinách, kde som len okrajovo tušil, o čom sa bavia. Ale neva. Možno sa mi bude chcieť učiť a rozhýbem sa. Možno.
Možno sa aj môj psychický stav zlepší. Asi mi fakt hrabe. Chvíľu sa radujem, chvíľu by som plakal. Zlomený na 2 polovice ako šíp. Fakt nevládzem. Kašlem na to. Idem spať. Možno mi to pomôže. Možno.
A ešte ďalší problém. Ženy. Kapitola, ktorú nikdy neuzavriem. Už to nedopíšem. Idem. Sprcha a posteľ.... Bru a dúfam, že to zajtra bude lepšie....
