Vedel, že ich musí stihnúť. Vedel, že ak tam nebude včas, už ju nikdy viac neuvidí. Stmievalo sa. Ani si to nevšimol. Bežal už dlho. Prebehol skoro celé mesto. Ani raz sa nezastavil. Už len kúsok. Pár blokov. Pár metrov a bude u nej. I keď ju možno nezastaví, aspoň to skúsil. Nebude sa trápiť, že len tak nečinne sedel doma. Niečo by pre ňu spravil. Bolby pre ňu obetoval aj jeho úbohý život. Nič iné nemal...
Už len dve ulice. Zbehne z horného námestia cez podchod. Už len pár schodov. Pár schodov a znova ju uvidí. Možno posledný krát. Chcel si zapamätať jej krásne oči. Musel ju vidieť. Ten podchod poznal naspamäť. Chodil stade za ňou každý deň. Presne poznal počet schodov... Osem...
Bežal rýchlo. Myslel na ňu. Ani by nepomyslel, že by sa mu rozviazala šnúrka. Na také malichernosti nemal čas. Ani priestor v mysli. Utekal. Bežal za svojou láskou. Bral schody po troch. Už len 2. Zakopol. Skočil si na šnúrku....
Zviechal sa na zemi. Cítil, že jeho sen sa rozplýva. Musel sa zodvihnúť a ísť ďalej. Musel....
Noha ho bolela. Nehľadel na ostrú bolesť. Však už len pár metrov. Pár blbých metrov. Kríval, ale išiel za svojím snom. Vyšiel z podchodu. Dážď riadne zosilnel. Ani si to nevšimol. Vybehol na križovatku. Horúčkovito s trasúcimi sa rukami sa snažil nájsť vo vrecku mobil. Musel zistiť, či je ešte stále doma. Či ešte stále má šancu....
Stál tam na rohu križovatky. Nikto nikde. Žiadne autá. Iba on a dážď. vyťukal jej číslo. Call.... Telefón zhasol. Objavili sa svetlá. Spoznal to auto vychádzajúce z podzemných garáží. Neveriacky so skľučujúcim pocitom naň hľadel. Tesne pred ním zabočilo do druhej ulice. Zbadal ju. Videl ako jej svetlé vlasy padajú na ramená. Jeho pohľad upútal plyšák, čo zvierala v rukách. Z niekade ho poznal. Spomínal si, že toho jej kúpil, keď boli spolu prvý krát vonku. Neveril ničomu. On tu len tak bezmocne stojí a ju odvážajú bohvie kam. Bol zronený. Nevedel, čo ďalej. Zlomilo ho to. Ku kvapkám dažďa stekajúcim po jeho tvári sa pridali slzy. Horúce, presne ako jeho láska.
Ale slzy vyhasnú. Vyhasne aj láska? Teraz tu na rohu ulice stojí starý pán. V ošarpanom kabáte so staromódnym klobúkom. Opretý o paličku zasnene hľadí do dvier podzemnej garáže. je to ako včera. Vidí jej tvár. Plyšáka. Jeho lásku. Všetko za oponou po skle auta stekajúcich kvapiek dažďa. Rozpršalo sa. Presne ako tej noci. Zase tu stál sám. S dažďom v tvári. Plakal. Neuvedomoval si to, no cítil horúce slzy na lícach. Horúce ako kedysi. Ako kedysi láska.... Miloval ju. Aj život by za ňu položil...
