Moje meno je Simon. Narodil som sa v Addis Abebe v Etiópií.
Život v Etiópii je zameraný na rodinu. Takmer tam nenájdeme dieťa, ktoré by opustilo svoju rodinu a odišlo preč. Náboženstvo je hlboko zakorenené, takmer všetky deti pokladajú Ježiša pred svojich rodičov. Nie je to veľmi bohatá krajina, takže ľudia zdieľajú hocičo, čo vlastnia. Deti zostávajú žiť s rodičmi aj keď vyrastú.
Rodiny robia všetko spolu. Jedia z rovnakého stola, zdieľajú ten istý druh humoru a zvyky.
Kvôli súčasným problémom vo svete je aj Etiópia v situácií, keď ľudia sú nútení utiecť z krajiny, aby prežili.
V Etiópií sa ľudia musia stále ťažšie a ťažšie snažiť, aby zlepšili svoj život. Považuje sa za zlý zvyk len tak záhaľčivo sedieť a klebetiť.
Môj typický deň na Slovensku je každý deň v niečom odlišný. Odkedy sa snažím hladko zapadnúť, začínam svoj deň pýtaním sa, či ľudia nepotrebujú moju pomoc. Neskôr idem do jazykovej školy, čítam knihy, niečo kreslím...nie je to zlé!
Moje náboženstvo je kresťanstvo. Je to tak, odkedy sa pamätám. Nie som nikdy sám. Ak kráčam hore a dole kopcom, boh ide so mnou.
Nie je veľký rozdiel medzi kresťanstvom v Etiópií a na Slovensku, ale rozdiel v kultúrach. V Etiópií sú tiež katolícke, protestantské kostoly a rôzne iné. Niekedy berú ľudia rozdiely príliš vážne. Ale pre mňa je to takmer to isté. Chodievam do kostola, aby som vyjadril svoju lásku k Bohu. Môžem to robiť takisto doma alebo niekde bez toho, aby som si niečo niekomu dokazoval. Rád hľadám kostoly na Slovensku...je tak ľahšie dostať požehnanie.
V Etiópií môžete nájsť dva druhy jedál, rovnako ako vegetariánske a mäsové. Vegetariánske nenazývame vegetariánske, ale „tsom migb“, čo znamená pôstne jedlo. Jedáva sa v stredy a piatky, podľa Etiópskej pôstnej tradície.
Ostatné jedlo môže obsahovať mäso a mliečne výrobky. Ale takmer všetky jedlá sú pikantné a dobre uvarené. Takisto sa jedáva „injera“, typická pita/ palacinka, niečo ako mäkký chlieb, s ktorým môžeš jesť každé jedlo.
Tu na Slovensku rád jedávam jednoduché nemäsité jedlá, ako šošovicu, špenát...jednoduché na uvarenie a samozrejme, jedlo nechutí nikdy tak dobre, kým sa oň s niekým nepodelíš.
Vo všeobecnosti moja cesta do Európy bola nepredvídateľná, s veľa modlitbami a veľa prekážkami...žijem však v súčasnosti.
Na Slovensku som prešiel časť Bratislavy. Mal som príležitosť vidieť aj okolie Bratislavy, chcel by som ísť však ďalej. Vidieť, kde sú naozajstné hory, staré mestá a raj.
V Etiópií sú mačky a psy v každom dome. Niekedy aj holuby a sliepky. Ľudia obetujú ovce na Vianoce, Nový rok a Veľkú noc. Mal som to šťastie, že som sa predtým mohol starať o jednu alebo všetky z nich. Bola to zábava.
Na ubytovni, kde bývam, žije zopár mačiek. Je o nich dobre postarané. Ale dostal som príležitosť starať sa aj o opustené zvieratá v Asociácií ochrancov zvierat (čo mi bolo pridelené úradom práce ako dobrovoľnícka práca). Začal som mať rád toto miesto, myslím, že zostanem pri zvieratách dlhšie.
V živote potrebujem Boha. Potrebujem slobodu, aby som si mohol vážiť božie dary.
Myslím, že nikdy nie je dosť, čo môžeme dať iným. Čím viac niekomu dáš, tým väčšia bude odmena.
Nezabúdam na to, čo ľudia dali mne. Sú ľudia, čo chcú pomôcť, ale nejako nie sú schopní. Aj ich zámer je pre mňa dosť.
Okrem toho, že Boh nám dal veci ako možnosť dýchať či vidieť, o hocičo môžeme byť ukrátení a budeme potrebovať pomoc.
Mne boh vždy všetko nejakým spôsobom vynahradil. Napríklad, keď som potreboval radu, ľudia mi poradili predtým, než som sa spýtal. Keď potrebujem premýšľať jasnejšie, stačí, ak si spomeniem na rady, čo mi ľudia dali.
Ešte je toho stále veľa, čo sa musím naučiť. Ale to, že mám slobodu tak spraviť, je pre mňa dôležité. Ľudia na Slovensku si to uvedomili, dokonca mi v tom vyšli v ústrety. To je tá najdôležitejšia a najlepšia vec, čo sa mi stala.
Stále som v procese integrácie ... je to dobré a ľahké žiť medzi Slovákmi. Slováci sú skromní, štedrí, boha milujúci ľudia.
Ak tak bude Boh chcieť, rád by som zlepšil situáciu, v ktorej som, viac sa naučil a bol väčšou pomocou pre iných.
Pán Ibrahim je africký priateľ z Maroka. Stretol som ho pred 3 rokmi v ubytovni Resoty. Okrem toho, že sme spolu zdieľali izbu, naučili sme sa spolu pracovať na ubytovni. Je nápomocný pre všetkých. Rovnako ako ja má rád svoje súkromie, ale venuje pozornosť každému, kto to potrebuje. Moja slovenčina sa zlepšuje vďaka tomu, že spolu hovoríme takmer o všetkom po slovensky.
Tiež som stretol pána domu otca Antona Srholca. Je pre väčšinu z nás otcom a oporou. Dáva rady, jedlo pre hladných a prináša božie svetlo do života všetkých. Ale čo ma najviac fascinuje, je jeho charizma a múdrosť. Niečo z toho som mohol s ním zdieľať a som šťastný, že som ho spoznal. Chcel by som ho stretnúť skôr.
Tento článok vznikol v rámci projektu Dajme im hlas!, ktorý je realizovaný s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd LP/2015. Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedná Liga za ľudské práva, o.z.
