Obraz gréckych pláží sa v očiach sveta čoraz častejšie spája skôr s člnmi preplnenými ľuďmi prichádzajúcimi od tureckých brehov ako s predstavou príjemnej dovolenky. Táto predstava nedáva spávať ani predstaviteľom Európskej únie a jej členských štátov. Plány hovoria napr. aj o zapojení plavidiel organizácie NATO do boja s pašerákmi, súčasťou ktorých má byť aj vracanie člnov s utečencami naspäť do Turecka. Posledné informácie spomínajú aj vracanie osôb nachádzajúcich sa v Európe, predovšetkým v Grécku, a pochádzajúcich z iných krajín ako je Sýria naspäť do Turecka. Napriek tomu, že spolupráca Európskej únie s Tureckom je pre riešenie otázky utečencov kľúčová, tieto plány sprevádzajú pochybnosti o ich súlade s ľudskoprávnymi štandardmi.
V porovnaní s doterajšou praxou, v rámci ktorej bola činnosť hraničnej agentúry Frontex ako i gréckych úradov obmedzená na grécke teritoriálne vody, by plán predpokladajúci spoluprácu s NATO predstavoval prelom. Plavidlá NATO by mali možnosť zachytávať člny s utečencami už v tureckých teritoriálnych vodách a vracať ich naspäť na turecké územie. Nakoľko je Turecko členským štátom NATO, spoluprácu v tejto oblasti si je možné pomerne dobre predstaviť.
Tieto operácie by nebolo také ľahké zaradiť do kategórie tzv. push-back akcií, z ktorých bola podozrivá najmä grécka hraničná stráž. V rámci týchto akcií boli údajne člny s utečencami vytláčané hraničnou strážou z gréckych teritoriálnych vôd naspäť do tureckých teritoriálnych vôd. Táto prax predstavuje porušenie medzinárodného práva, nakoľko štáty majú povinnosť rešpektovať práva utečencov nachádzajúcich sa na ich území, vrátane teritoriálnych vôd. Súčasťou týchto povinností je, okrem iného, aj rešpektovanie princípu non-refoulement (zákazu vyhostenia do krajiny, kde im hrozí nebezpečenstvo) a článku 3 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (zákaz mučenia a iného krutého, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania).
V súvislosti s diskusiou o vracaní utečencov naspäť do Turecka je potrebné venovať sa aj otázke rešpektovania práv utečencov v Turecku. V tejto súvislosti je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že Turecko si uplatňuje výnimku zo Ženevského dohovoru o ochrane práv utečencov, v zmysle ktorej sa jeho ustanovenia v Turecku vzťahujú len na utečencov európskeho pôvodu. Táto skutočnosť značne limituje možnosť utečencov zo Sýrie požiadať v Turecku o azyl. Zároveň - napriek nespochybniteľnému faktu, že po vypuknutí vojny v Sýrii prichýlilo Turecko množstvo utečencov – čelí podľa dostupných informácií množstvo z nich porušeniam ich základných práv, vrátane porušení súvisiacich s dôsledným rešpektovaním princípu non-refoulement. Tento fakt začína byť o to vypuklejší v situácii, keď Turecko napriek pokračujúcim bojom v Sýrii postupne uzaviera svoju hranicu pre ľudí na úteku.
V konfrontácii s týmito skutočnosťami sa dostávame k otázke, či je možné považovať Turecko za bezpečnú krajinu pre utečencov. V zmysle pravidiel pevne zakotvených aj v práve Európskej únie sa za bezpečnú tretiu krajinu môže považovať len krajina, ktorá rešpektuje, okrem iného, princíp non-refoulement a článok 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Napriek deklarovaným snahám zosúladiť tureckú legislatívu s právom Európskej únie je rozhodujúce, do akej miery budú tieto pravidlá rešpektované a uplatňované v praxi. Nakoľko existujú oprávnené pochybnosti o doterajšom rešpektovaní týchto pravidiel v Turecku, uvedené plány môžu viesť k porušeniu základných práv utečencov.
Napriek tomu, že utečenecká kríza nepochybne predstavuje pre dotknuté štáty enormnú výzvu, nemali by štáty pri hľadaní riešení rezignovať na dôsledné dodržiavanie ľudských práv. Takáto rezignácia by nás mohla v budúcnosti ešte bolieť.
M. Prityi
