(1.)
Vyberanie utečencov podľa náboženstva je jednoznačne nesprávne. Politiky štátu, ani pri presídlení, či relokácii utečencov,nemôžu byť založené na selekcii podľa diskriminačných kritérií. Je to v rozpore s medzinárodným právom, právom EÚ, ako aj našimi vlastnými zákonmi a hodnotami.
Slovenská republika sa podľa ústavy neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo. Jedným zo základných záväzkov v medzinárodnom utečeneckom práve je zaobchádzanie s utečencami bez rozdielu rasy, náboženstva alebo krajiny pôvodu.
Pokiaľ ide o 100 utečencov na presídlenie a 100 utečencov na relokáciu, ku ktorých prijatiu sa Slovensko prihlásilo v júli v Bruseli na zasadnutí Rady EÚ, účasť Slovenska na týchto programoch nemožno založiť na diskriminačných selektívnych kritériách. UNHCR nebude pre Slovenskú republiku vo svojich táboroch selektovať utečencov na presídlenie podľa náboženstva, je to v rozpore so základnými princípmi OSN.
Je potrebné zdôrazniť, že legitímnym kritériom pre výber utečencov, ktorí by mali byť presídlení, je ich osobitné ohrozenie a zraniteľnosť. Je nepopierateľným faktom že kresťania v Sýrii a Iraku patria k skupinám, ktoré sú osobitne ohrozené, ale nie sú jediní, ktorí v dôsledku ozbrojených konfliktov a prenasledovania trpia. Výrazne ohrozenou skupinou sú napríklad jezidi, ktorí v Iraku čelia vyhladzovaniu tejto etnickej a náboženskej skupiny zo strany ISIS. Vzhľadom na to, že mnohé násilie v Iraku a Sýrii súvisí so sektárskym násilím, ohrození sú aj mnohí moslimovia. Ohrozenie preto nemožno definovať podľa náboženstva. Najviac ohrozenou a zraniteľnou skupinou sýrskych utečencov sú nepochybne deti.
Nesúhlasím ani s tým, že jedine kresťania majú na Slovensku integračný potenciál. Úspešnosť integrácie je veľmi individuálna záležitosť a závisí od individuálnych schopností jednotlivca naučiť sa jazyk hostiteľskej krajiny, nájsť si udržateľné bývanie a dosiahnuť ekonomickú sebestačnosť, ktoré nie sú podmienené náboženskou príslušnosťou.
Určite súhlasím s Ministerstvom vnútra SR v tom, že pre úspešnú integráciu je veľmi dôležité, aby tu presídlení a relokovaní utečenci chceli zostať a považovať Slovensko za svoj nový domov. Rovnako dôležitou druhou stranou úspešnej integrácie je však otvorenosť a prijatie zo strany hostiteľskej krajiny.
(2.)
Kritérium výberu utečencov je nastavené nesprávne, ale nie bezúčelovo. Žiaľ, nepriamo vedie k ďalšej nepríjemnej polarizácii spoločnosti a podporuje islamo-xenofóbne nálady.
Hovorca ministerstva vnútra v snahe obhájiť pozíciu slovenskej vlády, že prijmeme len kresťanov, plynulo prešiel k argumentácii, že moslimovia by sa tu necítili dobre. Kto hovoril o tom, že máme prijať moslimských utečencov? Takto nastavená politika presídľovania by bola rovnako selektívna a diskriminačná.
Domnievam sa, že za zdôrazňovaním kresťanského vierovyznania presídlených utečencov je politická snaha o popularitu u voličov, u ktorých sa predpokladá náklonnosť ku kresťanstvu a strach z moslimov.
Ak na debatu, ktorá je okamžite štylizovaná kresťania verzus moslimovia, pristúpime, prispievame k polarizovaniu spoločnosti, a k zvyšovaniu anti-moslimských nálad.
Ak by kritériom výberu utečencov bola ich ohrozenosť a zraniteľnosť, prišli by sme na to, že v symbolickej slovenskej "stovke" by sa našli mnohí kresťania, možno aj niekoľkí moslimovia a určite jezidi, na ktorých si v slovenskej diskusii nikto ani len nespomenie, a ktorým v Iraku skutočne hrozí genocída.
(3.)
Prečo by sme mali diskutovať o tom, či majú moslimovia integračný potenciál, a že " moslimská komunita je na Slovensku málo početná, a dokonca tu ani nemajú mešitu"? Stačilo by im dovoliť si ju tu postaviť. Problém nie je s integračným potenciálom utečencov, ani moslimov, ale s hostiteľským potenciálom nás Slovákov.
Ak si teda myslíme, že náš hostiteľský potenciál sa vo vzťahu ku kresťanom zázračne zvyšuje, tak sa teda pozrime do zrkadla, či je to skutočne tak.
Kresťania v Sýrii a Iraku trpia už dlho. Koľko z nich sme už na Slovensko pozvali, prijali, ponúkli im útočisko? Liga za ľudské práva sa prihovárala za prijatie sýrskych utečencov a vyzývala na to vládu už dávno (http://ligazaludskeprava.blog.sme.sk/c/338669/Syria-sa-nas-netyka.html). Slovenský odkaz roky znie: "Príďte, ak môžete.", čo v realite znamená: "Vybavte si Schengenské víza, ak sa vám to podarí." Zaujíma nás niekoho, či im sýrske úrady vydajú všetky doklady (platný pas a superlegalizovaný doklad o bezúhonnosti nie starší ako 90 dní) potrebné pre získanie týchto víz? A zaujíma nás niekoho, či sa budú vedieť bezpečne dopraviť na najbližšiu slovenskú ambasádu? V Damašku sme zavreli veľvyslanectvo ešte v roku 2012 a v Bagdade sa tak chystáme urobiť od konca augusta.
A teraz, keď vznikol celoeurópsky tlak prijať utečencov na presídlenie napríklad z regiónu Blízkeho východu, tak prijmeme STO kresťanov? Ak je náš hostiteľský potenciál sa vo vzťahu ku kresťanom tak vysoký, mali by sme prijať TISÍC kresťanov, a to každý rok, kým budú na svete kresťania, ktorí trpia a musia utekať pred prenasledovaním.
Zásadne nesúhlasím s tým, aby sme si utečencov vyberali podľa náboženskej príslušnosti. Diskutovať o tom s vládou, ktorá chce byť znovuzvolená xenofóbnym národom (poznámka: xenofóbny rozumej obávajúci sa neznámeho, bez negatívnych prívlastkov), však považujem za zbytočné.
Čo nepovažujem za zbytočné, je začať diskusiu posúvať ďalej, tam, kde už dávno mala byť. Je čas, aby sme prešli od slov k činom. Tak teda, pán minister vnútra SR, kedy prídu na Slovensko sýrski utečenci? Akým spôsobom pre nich vytvoríme vhodné podmienky prijatia a integrácie? Máme na Slovensku dostatok komunít, ktoré by ich medzi seba prijali? A ako môžeme my, občania, pomôcť?
Barbora Meššová
právnička
Liga za ľudské práva
