Tisícky míľ vzdialená
hruda moja rodná
navždy stratená,
Afganistan,
túžobne Ťa volám,
skôr ako osamotený skonám.
Zomieram
v nitrianskom hospici,
v krajine cudzej neznámej,
Slovenskom vraj nazvanej.
Som sám,
nemám tu nikoho,
cudzí jazyk,
cudzie vône,
absencia človeka blízkeho.
Manželka len niekoľko
kilometrov vzdialená,
delí nás hranica
štátna nezdolná,
nepomôže ani láska,
smrť či vôľa nezlomná,
sila zákona je krutá
neosobná nesporná.
Za oknom vyčíňa
snehová búrka,
chradne moja
telesná schránka.
Každým dňom
slabne nádej,
že ešte zazriem
oči svojej milej,
každým dňom
som bližšie smrti,
nevládzem vnímať
ako čas letí.
V predsmrtnej agónii
zalietam do spomienok,
dohára zmorený
života môjho plamienok.
Mráz namaľoval
jej tvár na oblok,
on nepozná hranice,
už je to len na skok
do cieľovej’stanice.
Autorka: Katarína Fajnorová
(Báseň je inšpirovaná skutočným príbehom dvoch mladých ľudí - utečencov z Afganistanu, ktorých od seba delila slovensko-česká hranica; manželka uviazla v Čechách, zatiaľ čo manžel zomieral v hospici na Slovensku v terminálnom štádiu rakoviny. Niekoľko týždňov trvalo, kým sa podarilo vybaviť povolenie na príchod manželky na Slovensko - napriek tomu, že ich delilo iba pár kilometrov, byrokracia sa dlho nechcela nechať presvedčiť, aby im pred jeho smrťou dovolila vidieť sa. No napokon sa to podarilo a pár dní pred smrťou manžela sme manželku priviezli na Slovensko. Ďakujeme všetkým, ktorí nám v tomto na oboch stranách hranice pomáhali.)
