Barbora Olžbutová z Ligy za ľudské práva: "Moja práca ma učí obrovskej pokore a vďačnosti"

Písmo: A- | A+

Séria rozhovorov s členmi tímu Ligy za ľudské práva. Spoznajte tváre občianskeho združenia Liga za ľudské práva. Cez naše osobné príbehy sa dozviete, čomu sa venujeme, prečo to robíme a čo nás na našej práci najviac baví.

V predchádzajúcich článkoch série rozhovorov sme sa rozprávali s našou teraz už riaditeľkou Barborou Meššovou, právničkou Michaelou Dojčinovičovou, projektovým koordinátorom Petrom Ivaničom a právničkou Katarínou Fajnorovou. V nasledujúcom rozhovore Vám po dlhšej odmlke prinášame rozhovor s najmladšou členkou nášho tímu, právničkou Barborou Olžbutovou, ktorá pôsobí v kancelárii Ligy za ľudské práva v Bratislave. 

Bára v novej kancelárii
Bára v novej kancelárii 

Bára povedz nám trošku o sebe a o tom ako si sa dostala k práci v Lige. 

Ja som v Lige asi najmladšia a aj najnovšia členka, pracovať v Lige som začala vlastne hneď po škole. Vyrastala a aj potom študovala som v Brne na Masarykovej univerzite a po dokončení štúdia ma to zavialo po škole na Slovensko. Ja som taká kamuflovaná Češka, nepočuť to síce, ale prejaví sa to najmä keď sa debata stočí na nejaké staré slovenské „klasiky“, ktoré som v Česku vôbec nepoznala. Od môjho presťahovania sa na Slovensku si trúfam povedať, že som sa riadne „integrovala“. Pred poslednými parlamentnými voľbami som sa rýchlo v snahe na Slovensku odvoliť snažila vybaviť si občiansky. O tom, že som vlastne aj slovenskou občiankou som sa pomerne absurdne dozvedela náhodou, a to od môjho deda pri poobednej nedeľnej káve. My sme celá rodina československá.

Čo máš v Lige na starosti?

V Lige pracujem ako právnička, to znamená, že sa venujem prípadom cudzincov – žiadateľov o azyl na Slovensku. Tých zastupujem v konaní pred Migračným úradom a pravidelne aj potom pred súdmi. Venujem sa ďalej aj oblasti zaistenia cudzincov. Táto práca v sebe kombinuje klasickú „právničinu“ v podobe žalôb, vyjadrení, ale hlavne aj veľmi silný ľudský aspekt. V tomto je skutočne moja práca jedinečná – počúvam neuveriteľné príbehy ľudí a niekedy práve vďaka mojej práci títo ľudia konečne môžu začať stabilný a pokojný život v našej krajine. Teda moja práca ma okrem profesijných zručností posúva hlavne osobnostne, učí ma obrovskej pokore a vďačnosti.

V čom ťa práca v Lige baví a v čom vidíš negatíva?

Hrozne ma bavia situácie, kedy vyhráme na pojednávaní a vidím instantné zadosťučinenie v podobe úľavy a vďačnosti klienta. V tomto bola celkom kuriozita, že som vlastne asi týždeň po začiatku práce v Lige bola na svojom prvom pojednávaní aj s klientom. Bolo to pre mňa celé nové, čo som sa, spätne si uvedomujem, asi nie moc úspešne, snažila pred klientom nedávať najavo. Hneď na začiatku pojednávania v budove Justičného paláca nahlásili bombu, takže pojednávanie bolo odročené. Celé to bolo komické, keďže sa to ešte ďalej predlžovalo. Keď sme napokon pojednávanie vyhrali a klient mi povedal, že mi veľmi ďakuje, hneď som vedela, že toto ma bude v práci napĺňať, je to veľmi zmysluplná práca. Nie vždy však samozrejme klientovi oznamujem úspech, v tomto moja práca vie byť veľmi skľučujúca. Ak sa to „nepodarí“ nejde o málo, tu sa neúspechy premietnu úplne zásadne na konkrétne ľudské osudy.

Zmenila ťa práca v Lige nejakým spôsobom?

Určite áno, v tomto si ale myslím, že úplne každá práca, ktorú som doposiaľ robila ma dosť podstatne formovala. V Lige sa mi postupne dostáva pod kožu nový prístup k rôznym situáciám, dá sa to možno aj nazvať angažovanosť. Jednoducho, že netreba sa s vecami ľahko zmieriť. Ak v niečom vidím zmysel, je dôležité vedieť o to aj „zabojovať“. Častokrát tie úspechy vôbec nie sú tak vzdialené, ako sa na začiatku možno zdá. Treba len s niečím začať.

Čo ťa najviac baví na tejto práci a v čom vidíš najväčší prínos?

V tomto by som sa nerada opakovala, ja jednoducho veľmi rada chodím pred súdy. Bavia ma ale aj písať samotné právne podania, ja som celkovo taký analytický typ človeka (niekedy možno príliš). Takže mňa vyhľadávať a organizovať informácie do nejakého celkového „väčšieho“ obrazu veľmi baví. Mám rada spájanie všetkých podstatných okolností spolu s detailmi prípadu v jednom podaní tak, že je ucelené a „ľahko čitateľné“.

Čo bola pre teba doteraz najväčšia výzva, s ktorou si sa musela v práci popasovať?

Tých je veľa, práca to je skutočne rôznorodá. Naposledy si spomínam, keď som mala za Ligu predstúpiť pred tisícku ľudí a pri smutnej príležitosti uctenia pamiatky Jána a Martiny povedať prečo je dôležité neostať ticho a v aké hodnoty Liga verí a chce v slovenskej spoločnosti pomôcť kultivovať.

Vieš nám povedať o nejakom prípade, ktorý ti utkvel v pamäti?

Ja v Lige nerobím tak dlho, aby sa mi vôbec podarilo nejaký môj prípad zabudnúť. V pamäti ich mám asi skutočne všetky a to niektoré aj nie moje. Dosť ma dostal hneď jeden z prvých, kedy môj klient odišiel z Afganistanu ako úplné dieťa, postupne prišiel vo vojne o všetkých blízkych okrem brata a od mala sa musel o seba starať sám. Bol to mladý chalan, mal čerstvých 18 rokov, ale trúfam si povedať, že čo si odžil on za 18 rokov by vydalo aj na 2-3 ďalšie životy. Keď som bola vtedy nahliadnuť do jeho pomerne obsiahleho spisu, pamätám sa, že som večer čítala tie dokumenty ešte z mobilu skoro ako detektívnu fikciu, ťažko sa tomu verilo. Úplne ma fascinovalo, že vôbec nebol „zlomený“, necítila som z neho žiadnu sebaľútosť, to bol proste chalan odhodlaný chodiť do školy, postarať sa o seba. Za tri mesiace už sa vedel dorozumieť v slovenčine.

Čo si želáš, aby sa zmenilo v praxi alebo právnej úprave vo vzťahu k cudzincom alebo utečencom na Slovensku?

Mňa by hrozne potešilo, keby zo slovenského verejného priestoru zmizli všetky hoaxy týkajúce sa cudzincov. Teda tie klamstvá vyslovene založené na predsudkoch a to najmä u ľudí, ktorí sú v pozícii, na ktorej o cudzincoch na Slovensku aj rozhodujú. Ja osobne mám radosť, keď sa mi podarí „natrafiť“ na skupinku ľudí, ktorých zaujíma realita slovenských cudzincov a pýtajú sa ma kľudne aj veľmi kriticky, ale bez predsudkov. Ďalej už aj v predchádzajúcej právnej praxi som pôsobila v oblasti správneho práva, takže hovorím aj z predchádzajúcej skúsenosti, by som ocenila keby v niektorých prípadoch, kde už klient názor súdu viackrát počul, tento názor príslušný správny orgán aj skutočne rešpektoval.

Báre ďakujeme za rozhovor a želám veľa úspechov nielen v práci.