Aziz Gharwal a jeho rodina získali na Slovensku azyl. V rozhovore opisuje svoju cestu za novým životom a vysvetľuje, prečo sa u nás necíti ako cudzinec.
Pätnásty august sa spája so smutným výročím. Pred dvoma rokmi radikálne hnutie Taliban zvrhlo vládu v Afganistane a dostalo sa k moci. Aký bol život predtým?
Ak sa vrátime do čias vlády Talibanu, v krajine bolo veľa bombových a samovražedných útokov. Pod autami na uliciach boli bomby, ktoré zabíjali ľudí. Veľkým problémom bola korupcia a vojenskí vodcovia. Ľudia zažívali veľmi ťažké časy. Existovali však určité pracovné príležitosti, ekonomika bola ako-tak dobrá a ľudia boli zaneprázdnení. Aj preto bola predchádzajúca vláda v porovnaní s režimom Talibanu lepšia.
Čo bolo vašou profesiou? Čomu ste sa venovali?
Som právnik, ale v posledných rokoch som pracoval v Kancelárii prezidenta ako manažér sociálnych sietí. V rokoch 2020-2021 som pracoval na Ministerstve baníctva a ropy ako riaditeľ pre vzťahy s verejnosťou a médiá. Zastával som tiež funkciu hovorcu.
Ako sa situácia zmenila po nástupe Talibanu?
Najväčšou zmenou bol zákaz vzdelávania žien, čo zničilo základ spoločnosti – ženy. Sú dôležitou súčasťou komunity. Obmedzenie prístupu k vzdelaniu je najhorší výsledok toho všetkého.
Keď sa niekto rozhodne utiecť zo svojej krajiny a vydať sa na cestu za novým životom, zrejme mnohokrát zváži všetky pre a proti. Bol odchod z Afganistanu od začiatku jedinou možnosťou?
Áno. Problémy, ktoré sme zažívali počas vlády Talibanu, boli hrozné a život ohrozujúce. Osobne som čelil mnohým výzvam, prekážkam v prístupe k vzdelaniu, sociálnym, ekonomickým a ďalším službám.
"V Afganistane o sebe neuvažujete ako o jednotlivcovi. Vnímate sa ako syn, brat, niekoho bratranec alebo strýko. Ste súčasťou niečoho väčšieho ako vy sami," uviedol afgansko-americký spisovateľ Khaled Hosseini. Čo pre vás znamená rodina?
Rodina je pokrvný vzťah. Vzťah mysle a mysle, srdca a srdca. Keď máte rodinu, cítite sa ako kompletná ľudská bytosť. Je to ako mať so sebou všetky orgány svojho tela. Keď ich nemáte, máte pocit, že ste stratení alebo len poloviční, odlišní od ostatných. Odísť z Afganistanu nebolo ľahké. Zažil som pri tom veľa stresu, úzkosti a problémov. Ak necháte otca samého s mladším bratom alebo odídete od sestier, bratrancov, sesterníc a matky, zraní to vaše srdce a myseľ. Nezostávalo nič iné, len odísť.
Viete nám o vašej rodine povedať viac?
Prišiel som s manželkou, dvoma synmi a dcérou. Sú šťastní, že sú na Slovensku. Majú slobodu pohybu, môžu sa hrať, kde chcú, sú tu parky a zeleň. Keď nás umiestnili do pobytového tábora v Opatovskej Novej Vsi, mojich synov prijali do školy a boli za to veľmi radi. Medzi školami na Slovensku a v Afganistane je obrovský rozdiel. V Afganistane dostávate vážne tresty, obmedzenia a zažívate rôzne problémy. Na Slovensku sú učitelia priateľskí, sú tu dostupné športové aktivity, hry a pod. Je to pre nich veľká zmena. Keď sa vracali zo školy, bolo im smutno, že prišli domov – opak toho, ako to bolo v Afganistane.
Osudy ľudí na úteku majú spoločného menovateľa, ale životná skúsenosť každého z nich má vlastné špecifiká. Odísť spoločne ako celá rodina bolo pre vás jedinou možnosť?
Máme kultúru a pravidlá, ktoré sú v komunite pevne dané. Ako som spomenul, vzťah srdca a srdca, mysle a mysle, je veľmi dôležitý. V ťažkých chvíľach sme všetci spolu a pomáhame si. Znižuje to úzkosť a depresiu. Máte okolo seba ľudí, s ktorými sa môžete porozprávať. Niekedy blízko seba žije aj pätnásť alebo viac členov rodiny. Keď ste zrazu sami, dostávate sa do stresu. Väčšina rodín žije v Afganistane spolu. Ide o súčasť rodinného záväzku.
Vedeli by ste nám opísať, čo ste zažili na ceste z Afganistanu?
Cesta z Kábulu do mesta Herát a do Iránu bola náročná, pretože Taliban kontroloval cesty. O to viac, keďže som bol predtým vládnym zamestnancom a pohyboval sa v médiách. Pomohlo nám husté sneženie. Z krajiny sme odišli za 36 hodín. Do Iránu som prišiel legálne, dostal som víza a po pár dňoch sme sa s rodinou vydali na cestu na Slovensko. Mal som šťastie, že som tam mal priateľov. Pomohli mi získať víza.
Ľudia majú právo utiecť. V roku 1995 sme nemali prístup k vzdelaniu, boli sme nútení mať brady a nosiť turbany. Na verejných miestach strieľali ženy a trestali ich. Ľudia žili v tmavom priestore bez svetla. Vlády prezidentov Ašrafa Ghaního a Hamída Karzaja boli ostrovmi nádeje. Ľudia ju však stratili a k svojmu štátu nemajú žiadnu väzbu. Ak hovoríte s mladou generáciou, jej väzba na Afganistan je veľmi obmedzená. Väčšina ľudí sa hlási k jazyku, etnickej národnosti a kmeňu.
Ako ste sa dostali na Slovensko? Mali ste o ňom nejakú predstavu?
Pred príchodom som si o Slovensku veľa naštudoval. Oboznámil som sa so systémom, bezpečnostnou situáciou a službami. Prísť na Slovensko bolo ako sen. Potvrdilo sa to hneď po príchode. Cítim, že ľudia a úradníci, s ktorými som prišiel do styku, ma privítali. Veľmi nápomocní boli aj ľudia v Humennom a Opatovskej Novej Vsi. Do Bratislavy som sa presťahoval začiatkom tohto mesiaca. Mám tu okruh priateľov, ja a moja rodina začíname život od nuly. Chvíľu bude trvať, kým sa to ustáli, ale realita je taká, akú som si predstavoval, keď som čítal o Slovensku.
Spomenuli ste pobytový tábor v Opatovskej Novej Vsi. Čo sa dialo tam?
Život v tábore nie je jednoduchý. Zdieľate jednu izbu s celou rodinou. Kuchyňa a ďalšie priestory sú spoločné pre všetkých. Keď chcete odísť, musíte mať oficiálne povolenie. Život nám spríjemňoval program a aktivity vytvorené vládou a ďalšími aktérmi. Mohli sme športovať, navštevovať jazykové kurzy, rozprávať sa so sociálnymi pracovníkmi. Úradníci v oblasti migrácie nám pomáhali a dávali maximum energie, aby nás vzdelávali a poskytovali užitočné informácie.
Slovensko je kultúrne aj nábožensky odlišné od Afganistanu. Neuvažovali ste nad tým, že by ste pokračovali na ceste do iného štátu?
Väčšina ľudí, ktorých som stretol v pobytovom tábore, utekala druhý alebo tretí týždeň do iných európskych krajín. Mojím cieľom bolo zostať na Slovensku a vytvoriť si tu život. Zmena prostredia môže viac ovplyvniť tých, ktorí nemali skúsenosť s medzinárodným prostredím. Počas mojej dvadsaťročnej kariéry v Afganistane som pracoval s rôznymi organizáciami, verejnými činiteľmi z Veľkej Británie, Indie a ďalších štátov. Pre moje malé deti a manželku nie je ťažké začleniť sa do komunity.
Čo vám dávalo silu a motiváciu pokračovať?
Myslím, že ma nabíjal energiou rozdiel medzi Slovenskom a Afganistanom, napríklad v poskytovaní služieb. Ďalej tiež to, akí sú Slováci priateľskí.
Začiatkom júla 2023 bol vám a vašej rodine napokon udelený azyl z politických dôvodov. Aká bola vaša reakcia, keď ste sa to dozvedeli?
Vau! Takto som reagoval. Zavolal mi Lukáš Novák, právnik z Ligy za ľudské práva, ktorý ma zastupoval. Veľmi energický muž. Povedal mi túto novinku. Všetci sme mali veľkú radosť.
Pre žiadateľov o azyl je takéto povolenie bránou k novému životu. Uplynulé týždne so sebou pravdepodobne priniesli viacero zmien a výziev. Ustáli ste to?
Posledné týždne boli náročné, ale zvládli sme ich. Teším sa, keď si nájdem prácu a budem robiť niečo pre seba, svoju rodinu a Slovákov. Byť na Slovensku je ako sen. Začať nový život od nuly nie je ľahké, ale zvládame to.
Ako ste sa dozvedeli o našej organizácii? Ako sa vám s nami spolupracovalo?
Liga za ľudské práva je známa organizácia. Dozvedel som sa o vás cez internet, sociálne siete a svojich priateľov. Následne sme si našli právnika. Prístup bol veľmi profesionálny a starostlivý.
Vždy, keď sa ľudí na niečo spýtam, sú priateľskí a poskytnú mi informácie. Integrácia začína úsmevom.
Onedlho začína nový školský rok. Nastúpia vaše deti do školy?
Áno, zrovna dnes ich tam idem prihlásiť. Som rád, že v septembri začnú nový školský rok.
Čo čaká vás? Hľadáte si prácu?
Snažím sa. Môže to chvíľu trvať, ale dúfam, že sa dostanem k dobrému miestu.
Na Slovensku ste iba niekoľko mesiacov. Cítite sa prijatý? Na druhej strane, začínate o Slovensku uvažovať ako o mieste, z ktorého sa časom môže stať váš nový domov?
Odkedy som sem prišiel, cítil som sa prijatý. Podpora od ľudí mi pomáha necítiť sa ako cudzinec. Uvediem príklad. Po umiestnení do tábora v Opatovskej Novej Vsi som hľadal holičstvo, keďže som sa potreboval nechať ostrihať. Išiel som do Veľkého Krtíša, ale nič som nenašiel, pretože nápisy boli v slovenčine a maďarčine. Potom som oslovil jednu pani, mohla mať okolo 60 alebo 65 rokov, mala so sebou dcéru. Mali niekam namierené, ale odložili to a ukázali mi okolie v meste. Vzali ma do potravín, nákupných centier, holičstiev a všetko mi ukázali. Táto pani mi zostane navždy v pamäti. Veľmi mi pomohla. Vždy, keď sa ľudí na niečo spýtam, sú priateľskí a poskytnú mi informácie. Integrácia začína úsmevom.
Naučiť sa po slovensky je pre cudzinca náročné a vyžaduje si to čas. Učíte sa nový jazyk?
Navštevujeme jazykové kurzy, ktoré organizuje Slovenská humanitárna rada. Naučili sme sa základy slovenského jazyka, s ktorými vieme riešiť bežné situácie.
Máte nejaké obľúbené slová, ktoré ste sa naučili?
"Nech sa páči" a "na zdravie" sú moje obľúbené frázy.
Spomenuli ste, že pod nadvládou Talibanu majú dievčatá obmedzený prístup k vzdelaniu. V Kábule platí pre ženy zákaz vstupu do parkov. Radikálne hnutie zakazuje hudbu, páli "nemorálne" hudobné nástroje. Aká je situácia v Afganistane dnes? Čo je konečný cieľ Talibanu?
Situácia je hrozná. Keď nemáte prístup k základným službám, veľmi vám to komplikuje život. Prekážky vo vzdelávaní žien, zákaz hudby, vytváranie násilného prostredia. Vládni činitelia musia nosiť brady, inak ich môžu prepustiť. Ekonomické problémy, nedostatok pracovných miest, to všetko obmedzuje váš život. Ako dlho vydrží režim Talibanu nie je priamo v ich rukách.
Odklonil Západ svoju pozornosť? Mali by štáty zvoliť iný prístup?
Ich politika sa mi zdá veľmi zvláštna. Niekedy porovnávam úlohu západných krajín v Afganistane v minulosti a teraz. Medzinárodné spoločenstvo nezastáva žiadne stanovisko voči Talibanu a jeho politike. Vo svetových médiách sa o tom zriedka hovorí. Pozornosť sa rozdelila na dve miesta – veľká časť je venovaná Ukrajine a menšie percento sa sústreďuje na Afganistan. Politika USA voči Afganistanu je zvláštna. Neviete, čo bude ďalej. Neviete, aký majú plán s Talibanom alebo ľuďmi v Afganistane. Podporujú ich ešte Američania?
Vlani sme boli svedkom bezprecedentných protestov v Iráne, ktoré začali pre "nesprávne" nosenie hidžábu. Napriek prejavom odporu napríklad v afganských mestách Herát alebo Kandahár sme podobne veľké protesty nevideli. Je občianska spoločnosť v Afganistane odlišná od tej v Iráne?
Vidím veľký rozdiel. V Iráne som strávil 18 dní a videl som vlastenectvo tamojších ľudí. Podľa môjho názoru sú Iránci veľmi oddaní svojim národným hodnotám. Protesty sa už skončili, pretože ľudia podporujú systém. Systém tvoria ľudia a sú jeho súčasťou. Áno, môžu mať viacero námietok, ale na vyššej úrovni nedovolia, aby systém padol. V Afganistane ľudia nemajú čas premýšľať o týchto hodnotách. Zamestnáva ich to, odkiaľ zoženú jedlo. Ich pozornosť voči krajine je menšia. Za posledných 22 rokov sme mali veľa šancí a príležitostí na obnovu krajiny. Neurobili sme to.
Naznačujete, že Iránci sú v súlade s hodnotami vlády? Ľudia v uliciach zväčša demonštrovali proti režimu.
Môžu mať námietky voči vláde a jej politike, ale nedovolia, aby režim padol. Sú súčasťou systému a stoja pri vláde. Myslím si, že to súvisí s vlastenectvom. Priklonia sa skôr na stranu udržateľného systému, než aby mali systém, ktorý je rozbitý a čelí mnohým výzvam a problémom. Aj keď sú v uliciach, väčšinou sa protesty týkajú pozitívnych zmien, nie pádu vlády. Taká bola moja skúsenosť v Iráne. Všetci o tom hovorili, v reštauráciách alebo verejnej doprave. Irán by mal zmeniť svoj prístup k ženám a prehodnotiť svoju politiku, aby mali ženy v komunitách rovnaké práva.
Často premýšľate nad Afganistanom?
Pôda Afganistanu ma živila štyridsať rokov. Vyrastal som tam a mám tam svoju rodinu. Nikdy na to nemôžem prestať myslieť.
Myslíte, že sa tam niekedy vrátite?
Na to je ľahké a zároveň ťažké odpovedať. Stratil som nádej. Za dvadsať rokov sme neboli schopní obnovy. Politici hovoria o ich návrate a myšlienkach na reštrukturalizáciu krajiny, ale ja nemám žiadnu nádej ohľadom vybudovania národa.
Je niečo, čo by ste chceli dodať?
Môžem sa len modliť za svoju krajinu. Aj keď sme (predošlá vláda, poznámka autora) boli pri moci, nemohli sme nič zmeniť. Nič nebolo v našich rukách. Bolo to v rukách iných národov. Stále to tak je. Pracoval som v prezidentskom paláci, ale iba sme predstierali, že sme riadiaci orgán. Neboli sme. Ak Taliban tvrdí, že Afganistan je nezávislý, mýli sa.
Autor: Tomáš Kušnír
