Správa Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu, ktorí v roku 1944 utiekli z Osvienčimu a podali svedectvo o vyvražďovaní Židov v koncentračnom tábore, obletela celý svet. Príbeh dvojice Slovákov hovorí o nezlomnosti ľudského ducha a vytrvalosti na ceste za slobodou. Spomienkový pochod Vrba Wetzler Memorial kopíruje približne 130 kilometrov dlhú trasu úteku z Osvienčimu do Žiliny.
Tento rok po stopách hrdinov kráčala aj Miroslava Mittelmannová, programová riaditeľka Ligy za ľudské práva. V rozhovore opisuje svoju skúsenosť a vysvetľuje, prečo je dôležité tému holokaustu zachovať v pamäti národa.
Kráčať po stopách ľudí, ktorí utiekli z koncentračného tábora, je zrejme cestou za poznaním. Čím ťa zaujala myšlienka Vrba Wetzler Memorialu?
Od vzniku pochodu v roku 2014 som o ňom už viackrát čítala v časopise .týždeň. Iniciátora projektu Fedora Gála sledujem vo verejnom priestore. Veľmi ma oslovilo jeho angažovanie sa v prípade malej Natálky v českom Vítkove, ktorej hodili do domu zápalnú fľašu, ako následne aj myšlienka pochodu Vrba Wetzler na počesť Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu. Podarilo sa im utiecť z koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau a celému svetu priblížiť, čo sa tam dialo. Správu týchto dvoch odvážnych ľudí zaslali všetkým významným štátnym predstaviteľom, do Veľkej Británie, USA, pápežovi, aj do Maďarska. Odvaha ľudí, ktorým vôbec nebolo jasné, či to skončí úspešne alebo nie, by mohla byť príkladom pre odvážne činy aj v súčasnosti. Je to silné i niekoľko desaťročí po úteku a zvestovaní správy. Zaujala ma tiež sila celej myšlienky a zároveň nevyhnutnosť vracať sa k téme holokaustu. Vidíme, že v spoločnosti táto téma ožíva. Sú tu ľudia, ktorí spochybňujú holokaust, alebo sa ním nezaoberajú, a pritom je tá téma možno čím ďalej, tým aktuálnejšia.
Zúčastnila si sa tento rok druhého termínu pochodu, ktorý začal v Osvienčime. Ako vyzerali vaše dni?
Nemohla som sa zúčastniť prehliadky v bývalom pracovnom tábore Auschwitz, ale bola som v bývalom vyhladzovacom tábore Birkenau. Na planine v obrovskom priestore je už len pár desiatok barákov, z mnohých zostali iba komíny. Územie, ktorým sme mali možnosť prejsť, bolo obrovské. Vysvetlili nám, čo sa kde dialo, kde sa triedili veci a rozdeľovali ľudia podľa kategórií. Je hrôza, že niečo také existovalo. Je však dôležité, aby to bolo zakonzervované pre budúce generácie. Ľudia, a špeciálne mladí ľudia, by sa tam mali určite ísť pozrieť, aby si uvedomili, že niečo podobné sa už nemôže zopakovať. Z Osvienčimu sme putovali zhruba tou cestou, po ktorej utekali Vrba a Wetzler. Zastavovali sme sa na jednotlivých miestach, kde sme si čítali úryvky z ich knižiek. Šlo o sprostredkovaný zážitok prostredníctvom konkrétnych vyjadrení z kníh.
Úryvky z kníh, ktoré spomínaš, dodávajú spomienkovej akcii autentickosť. Napadá ti nejaká konkrétna časť, ktorá ťa zasiahla?
Je to príbeh pána Ondreja Čaneckého s manželkou, ktorí dvojici pomohli po prekročení poľsko-slovenskej hranice. Vrbu a Wetzlera neudali, ale poskytli im svoj príbytok v obci Skalité. Tri dni sa tam zotavovali a potom im pomohli sa cez Čadcu dostať do Žiliny, kde spísali správu. Na každom rohu, v každej dedine, najmä na poľskej strane vtedy vedeli, že hľadajú dvoch utečencov z tábora. Každého, kto by im pomohol, by odsúdili na smrť. Našli sa však ľudia, či už na slovenskej alebo poľskej strane, ktorí im dali jedlo, topánky alebo im pomohli iným spôsobom. Za svoj čin získal pán Čanecký titul Spravodlivý medzi národmi. Jeho príbeh vyjadruje odvahu pomôcť niekomu, kto je v núdzi v časoch, keď za to, čo urobil, mohol prísť o vlastný život.
Cesta po stopách hrdinov je pre každého účastníka cenným osobným zážitkom. Veľkým zdrojom inšpirácie môže byť tiež zdieľanie zážitkov s ostatnými. Kto boli ľudia, ktorí s tebou kráčali?
Na pochode som stretla množstvo zaujímavých ľudí. Chceli sa niečo dozvedieť, prežiť si príbeh Vrbu a Wetzlera a zároveň sa inšpirovať do vlastných životov. Väčšina účastníkov bola zo Slovenska a Česka. Kráčal s nami aj vnuk pani Vrbovej, ktorá bola prvou manželkou Rudolfa Vrbu predtým, než sa presťahoval do Kanady. Spolu s pani Vrbovou sa už zúčastnil pochodu, ale po jej smrti si chcel cestu prejsť ešte raz. Bolo to silné spojenie, keďže tam bol niekto, kto mal príbeh napočúvaný aj z inej strany, z rodinných väzieb na týchto dvoch ľudí. Vrba Wetzler Memorialu sa zúčastnil aj manželský pár z Hondurasu, ktorý sa snaží prepájať Latinskú Ameriku so židovskou témou.
Väčšina účastníkov bola z nášho prostredia, ale zároveň to boli ľudia, ktorí sa o tému zaujímali kvôli svojmu rodinnému prepojeniu. Nebol tam už nikto, kto by si zažil koncentračný tábor na vlastnej koži, ale boli tam deti, respektíve už vnúčatá preživších, ktoré túto tému riešia. Sprostredkúvali príbehy vlastných rodín, ale zároveň i pocity, ktoré majú. Nezažili holokaust, ale nesú si so sebou generačnú traumu. Druhá generácia sa často dozvedela o svojom židovskom pôvode až neskôr. Za komunizmu sa táto téma spomínala iba v určitej miere a tak, ako to vyhovovalo vtedajšiemu režimu. Medzi účastníkmi boli ľudia aktívni vo svojich pracovných životoch. Psychológovia, umelci, ľudia, čo pomáhajú vyčleneným deťom alebo deťom na úrovni chudoby. Dokonca s nami kráčal vnuk arizátora. Chcel si vypočuť výpovede ľudí, ktorým jeho predok mohol ublížiť. Mal silný pocit, že tam chce byť.
"Vraveli sme si, že to, čo prežívame my, je nič oproti tomu, čo museli prežiť Vrba a Wetzler."
Kráčali ste síce po stopách Vrbu a Wetzlera, ale ich okolnosti boli, pochopiteľne, úplne iné. Na nebezpečnej a veľmi vyčerpávajúcej ceste im šlo o život. Zamýšľala si sa nad ich situáciou? Či by si to zvládla?
Veľa ľudí sa ma pýtalo, či mi neprekážal dážď. Pršalo naozaj veľa. Vôbec mi to však nevadilo, pretože pri každom kroku som si vravela, že týmito chodníkmi išli títo dvaja muži za oveľa sťaženejších podmienok. Pred útekom tri dni ležali pod doskami, spod ktorých sa dostali von z tábora, boli oslabení, chorí a v hrozných podmienkach. Bez ohľadu na to, či niekto z nás mal kondíciu prejsť 30 kilometrov denne, všetci sme to viac-menej zvládali. Vraveli sme si, že to, čo prežívame my, je nič oproti tomu, čo museli prežiť Vrba a Wetzler.
Je účasť na pochode fyzicky náročná? Ak by sa chcel niekto prihlásiť, na čo sa má pripraviť?
Organizátori to majú veľmi dobre vymyslené. Pre ľudí, ktorí nevládzu, ochorejú alebo nechcú ísť určitú etapu peši, majú pripravený odvoz. Počas dňa bolo vždy viacero stanovíšť, kde sme sa mohli rozhodnúť, či nastúpime do auta, alebo budeme pokračovať. Každému určite odporúčam, ak by mal čas a priestor, aby sa tohto pochodu zúčastnil. Ak niektorú etapu vynecháte, nič sa nestane. Celkový zážitok bude rovnako prínosný.
Záver spomienkovej akcie je v Žiline, kam vlakom doputovala aj hrdinská dvojica. Účastníci sa tam stretnú v Pamätnej izbe Wetzlera a Vrbu, kde podali svedectvo o hrôzach, ktoré zažili. Aké to bolo tam byť?
Sprevádzal nás pán Pavel Frankl, predseda Židovskej náboženskej obce v Žiline. Pochod sme ukončili v židovskej synagóge, ktorá je zrekonštruovaná a využíva sa aj na kultúrne udalosti. Vnuk pani Vrbovej tam zdieľal svoje pocity, rovnako i manželský pár z Hondurasu. Rozlúčili sme sa premietaním fotografií z celého týždňa. Záver bol veľmi pekný a silný. Na pochode vznikli priateľstvá, ktoré fungujú naďalej najmä cez spoločnú skupinu, kde komunikujeme. Potenciál pochodu je nielen symbolický, v niektorých prípadoch osobný, ale dodáva tiež nádej, že sú medzi nami ľudia, ktorí sú veľmi zaujímaví a na ktorých niekedy stojí spoločnosť.
Veľmi silné svedectvo podal aj preživší holokaustu Elie Wiesel. Svoju skúsenosť v koncentračnom tábore v Osvienčime opísal slovami: „...Nikdy nezabudnem na tie plamene, ktoré navždy pohltili moju vieru. Nikdy nezabudnem na to nočné ticho, ktoré ma naveky obralo o túžbu žiť. Nikdy nezabudnem na tie okamihy, ktoré zavraždili môjho Boha a moju dušu a premenili moje sny na prach. Nikdy na tieto veci nezabudnem, aj keby som bol odsúdený žiť tak dlho ako sám Boh. Nikdy.“ Ako to, že časť verejnosti na hrôzy holokaustu zabudla?
Myslím si, že Slovensko aj Česko, predtým Československo, prišlo v rokoch 1948 a 1968 o veľa vzdelaných ľudí. Ak by tu zostali, verejný priestor by bol obohatený o výpovede ľudí, čo prežili holokaust. Mnoho preživších opustilo Československo a bolo utečencami v iných krajinách, kde potom pôsobili. Ochromilo to náš vzdelávací systém a školy, na ktorých sa o holokauste málo hovorí. Niektorým je táto téma vzdialená alebo možno o nej ani nikdy nepočuli, prípadne len útržkovito. Osobná skúsenosť a rozhovor s niekým, kto si zažil holokaust, je neprenosná skúsenosť. Zanedbali sme to desaťročia dozadu. V 90. rokoch síce časť ľudí poskytla svoje výpovede a sú niekde zaznamenané, avšak myslím si, že by sa tomu mala venovať väčšia pozornosť. Čo sú ľudia momentálne schopní hovoriť na sociálnych sieťach alebo aj v bežnom živote odzrkadľuje neznalosť histórie.
Podľa prieskumu AKO z roku 2019 vyplýva, že 4% mládeže má celkovo súhlasný názor s holokaustom. Buď tvrdia, že to bol výmysel, šlo o správnu vec, alebo to nebolo nič hrozné. Ako si to vysvetľuješ? Mohli by sa metódy spojené s osobnou skúsenosťou využiť pri vzdelávaní žiakov?
Určite áno. Dokonca sa chystajú pochody, ktorých sa budú môcť školy zúčastniť. Keď som to na pochode počula od organizátorov, potešila som sa. Malo by to byť spojené s rôznymi interaktívnymi aktivitami pre deti. Je to nevyhnutné. Keď si to človek uvedomí v mladom veku a uloží si to do podvedomia, myslím, že bude celý život stavať na tom, že si to aspoň takto sprostredkovane zažil. Vzdelávanie cez osobnú skúsenosť považujem za jednu z ciest k zlepšeniu aktuálneho stavu. Možno to prispeje k tomu, aby menej ľudí spochybňovalo, či sa holokaust stal alebo nie.
Hrôzy holokaustu a rasového násilia si pripomíname 9. novembra počas Medzinárodného dňa boja proti fašizmu a antisemitizmu. Robíme ako spoločnosť dostatok pre to, aby sa toto zlo už nikdy neopakovalo?
Hovorí sa, že každý človek môže zmeniť spoločnosť tým, že začne od seba. Aplikujem to na sebe a snažím sa byť vzorom pre mojich študentov, ktorých učím na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity. Snažím sa s nimi otvárať tieto témy. Každý z nás sa môže ozvať, keď počuje niečo, s čím nesúhlasí, alebo vie, že je to dezinformácia. Poradila by som to každému, kto je frustrovaný. Nepodarí sa nám asi zmeniť celý svet, ale naozaj môžeme začať od seba, byť aktívny a nebyť ticho. Ticho je nebezpečné.
Autor: Tomáš Kušnír
