Prečo k nám prichádzajú deti zo Somálska?
Somálsko má nefunkčnú vládu od roku 1991, kedy režim prezidenta Muhammada Siyad Barreho skolaboval a súperiaci militantní vodcovia a ozbrojené klanové frakcie rozvrátili celú krajinu. Pre krajinu nastal čas bezprecedentného utrpenia v podobe vojny, hladu, anarchie a chudoby. Výsledkom tohto viac ako 20 rokov trvajúceho utrpenia je, že Somálčania upierajú všetky svoje nádeje do „iného sveta“ za hranicami a na získanie vzdelania a práce vo vzdialených krajinách.
Deti sú posielané preč zo somálskych území v dôsledku chronickej sociálnej krízy. Nedostatok obživy, pretrvávajúci konflikt a absencia základných služieb – najmä zdravotníctva a školstva – znamená, že panuje všeobecný nedostatok nádeje v lepšiu budúcnosť. Posielanie tínedžerov a detí za hranice sa stalo široko rozšírenou ekonomickou stratégiou, v nádeji, že dieťa bude časom v pozícii pravidelne zasielať domov peniaze.
Motiváciou je aj to, že rodiny dúfajú, že časom sa budú môcť so svojimi deťmi v zahraničí zlúčiť. Výskum IRIN však zistil, že časom sa deti a ich rodičia kultúrne odcudzia. Rodičia sa musia zmieriť s tým, že ich deti opustia veľkú časť svojej kultúrnej identity, prestanú hovoriť rodným jazykom a stanú sa veľmi neviazanými pokiaľ ide o praktizovanie islamského náboženstva. Rodičia sú však radi, že ich deti sú v bezpečí a majú budúcnosť.
Somálčania sú pripravení podstúpiť riziko, ktoré je súčasťou poslania detí do zahraničia čiastočne aj preto, že „nejde o úplne cudzí koncept“. Somálska spoločnosť je nomádska, rodiny vždy záviseli na kontaktoch a vzťahoch v rámci klanov, keďže sa presúvali v rámci jednotlivých území často veľké vzdialenosti a prekračujúc národné a etnické hranice. Predtým ako skolaboval somálsky štát, bolo normálne posielať deti preč na dlhé obdobia, aby žili u starých rodičov alebo iných príbuzných. Avšak po páde režimu a kolapse štátu sa táto tradícia zdeformovala: deti sú vysielané do odlišného kultúrneho prostredia na časovo neohraničené obdobie, často bez akejkoľvek podpory príbuzných.
Somálske rodiny, ktoré zostávajú doma, nechcú pripustiť aké zložité je pre príbuzných v zahraničí starať sa o odlúčené deti – ich jediná perspektíva je, že všetko v zahraničí musí byť nevyhnutne lepšie ako doma. Vzhľadom na silnú tradíciu osobnej ústnej komunikácie v somálskej kultúre, rozsah komunikácie cez telefón alebo internet udržiavanej medzi príbuznými v zahraničí a domovom je veľmi obmedzený, resp. často neexistujúci. Výsledkom je, že niektoré rodiny pevne odmietajú uveriť tomu, že by ich dieťa mohlo žiť osamelý život v nejakej ubytovni. „Neverím, že naše deti sú niekedy osamelé, pretože každé dieťa má líniu svojho príbuzenstva, svoj rod, vždy môžu nájsť nejakého príbuzného“, uvádza somálska matka. Len veľmi málo rodín si uvedomí, aká enormná priepasť je medzi snom a realitou.
Migrácia do Európy u detí z Afganistanu
Vysoké počty afganských detí prichádzajúcich do Európy treba chápať v kontexte masívneho exilu z krajiny, ktorá zažíva ozbrojený konflikt a nestabilitu už viac ako 30 rokov s dramatickými dôsledkami na životné podmienky populácie: násilie a etnická diskriminácia, masívna chudoba, nedostatočný systém verejných služieb, dramatická úroveň nezamestnanosti.
Väčšina afganských detí opúšťajúcich krajinu pôvodu sú chlapci vo veku 15 až 17 rokov. Viac ako polovica z nich prišla v konflikte aspoň o jedného rodiča, spravidla otca. Najčastejšie sú vyslaní rodinou, ale niektorí sa sami rozhodnú odísť v nádeji, že nájdu lepšiu budúcnosť v Európe. Niektorí boli vychovaní príbuznými v Iráne alebo Pakistane.
Rodiny nájdu „agentov“, ktorí majú deti dopraviť do vybranej cieľovej krajiny. Rodinám je povedané, že keď sa deti dostanú do Európy, najmä keď dorazia do cieľovej krajiny najčastejšie v severnej Európe, dostanú dom alebo byt, opatrovníka (alebo niekoho, kto sa o nich bude starať), finančnú podporu do výšky 1000 eur mesačne, a budú chodiť do školy. Čím viac peňazí je rodina schopná zaplatiť za cestu, tým je väčšia istota bezpečného dorazenia do cieľovej krajiny.
Riziko zadlženia
Tak somálske ako aj afganské deti prichádzajú do Európy najčastejšie neoficiálnymi cestami, pretože získanie víza a vybavenie cesty oficiálnou formou je pre mnohé rodiny nemožné. Deti prichádzajú bez dokladov alebo na falošné pasy prostredníctvom prevádzačov, cesta do Európy je často komplikovaná, trvá aj niekoľko mesiacov a využívajú sa rôzne pochybné a nebezpečné spôsoby dopravy a prekračovania hraníc. Navyše sú deti plne v rukách prevádzačov a môžu byť cestou zneužívané, čo platí najmä pre dievčatá.
V Somálsku je prevádzačstvo natoľko rozšírené a akceptované, že prevádzači sú označovaní viac spoločensky prijateľným termínom „hambaar“ alebo „agenti“, a prevádzanie detí považujú za legitímnu stratégiu prežitia. Previesť staršie dieťa do zahraničia stojí dnes približne 10 000 amerických dolárov, a pokiaľ ide o cieľové krajiny, tie sa vyberajú podľa sociálnej politiky a prítomnosti príbuzných. Dôsledky zlyhania pri prevádzaní sú spravidla znášané deťmi samotnými, keďže agenti ich opustia pri prvom náznaku problémov, a to aj vtedy ak sa nedostali do cieľovej krajiny.
Podľa správy Save the Children Italy o profile afganských detí, peniaze prevádzači požadujú za každý úsek cesty, ale nie nevyhnutne vopred. Halawa, čo znamená „platba“ alebo „úverový list“, je systém používaný Afgancami na presúvanie veľkých finančných čiastok prostredníctvom rozsiahlych poprepájaných sietí z jednej krajiny do inej, vrátane cieľových destinácií. Rodiny často predajú celý majetok, aby zaplatili za cestu, alebo si požičajú peniaze od vzdialenejších príbuzných. Ak platba náhodou mešká alebo rodine sa minú peniaze, deti sa ľahko dostanú do nebezpečnej situácie nielen v dôsledku nebezpečnej cesty formou neoprávneného prekračovania štátnych hraníc, ale aj preto, že sú vydané na milosť a nemilosť prevádzačom, a sú ľahkým terčom pre obchodníkov s ľuďmi. Ak teda rodina peniaze nepošle, musia zaplatiť za cestu sami, pričom často sú nútení pracovať pre prevádzačov za osobitne vykorisťujúcich podmienok. Riziko zneužívania zo strany príbuzných alebo kontaktných osôb v cieľovej krajine, aby spätne deti zaplatili za svoju cestu je tiež prítomné.
Zadlženie sa v súvislosti s cestou do cieľovej krajiny prostredníctvom rôznych agentov či prevádzačov je vysoké, a ak nesplatia rodičia musia splatiť deti a tento dlh visí nad ich osudom ako Damoklov meč.
Zmarené sny
Deti sú posielané do Európy s nádejou na lepšiu budúcnosť. Mnohé z nich chcú získať vzdelanie a následne nájsť prácu a okrem seba živiť aj svoju rodinu. Často ide o jediných alebo hlavných živiteľov rodín, keďže mnohí z nich stratili otcov, a doma zostala ich mama a mladší súrodenci. U týchto detí prevládajú pocity hlbokého zmyslu pre zodpovednosť a odhodlanie podporovať rodinu, ktorá zostala doma. Sú si vedomé svojej povinnosti a toho, že rodina investovala všetko do úspešnej migrácie jedného dieťaťa, často dúfajúc v možnosť zlúčenia s ním v Európe, a že nezostalo doma nič pre ich súrodencov. Ich misia je jasná a zlyhanie v očiach rodiny je pre ne tá najhoršia predstava.
S touto motiváciou sú často ochotné podstúpiť čokoľvek a žiť či pracovať v akýchkoľvek podmienkach. Sú tak ľahkým terčom obchodníkov s ľuďmi alebo vykorisťovateľov, ktorí hľadajú lacnú pracovnú silu. Ich sen o štúdiu sa často nepodarí naplniť, a ak sa aj dostanú do cieľovej krajiny k vzdialenej rodine, ich osud nemusí byť práve najšťastnejší.
Okrem krízy identity, kultúrneho zmätku a ťažkého vnútorného boja v snahe vysporiadať sa s každodenným životom, štúdie potvrdzujú, že neznámy počet somálskych detí je zneužívaných na manipuláciu sociálnych dávok zo strany ich opatrovateľov. Vo Veľkej Británii je toto kategória detí, ktorá vzbudzuje osobitné obavy. „Často rodina chce brať sociálne dávky za dieťa, avšak nedáva dieťaťu žiadnu lásku ani sa oňho nestará“. Dieťa môže byť zneužité, aby zabezpečilo ubytovanie alebo sociálne dávky, z ktorých žije zvyšok rodiny. Takéto deti sú napr. v somálskej komunite v Londýne považované za „podradnú kastu“, a o ich osud sa nikto nezaujíma.
Slovensko ako prestupná stanica
Slovensko zväčšia nie je pôvodnou cieľovou krajinou pre deti zo Somálska či Afganistanu, a to najmä z dôvodu absencie komunít, ktoré by deťom mohli poskytnúť zázemie a podať pomocnú ruku. Preto, ak aj sú tieto deti nájdené na území Slovenska a umiestnené do detského domova, dlho sa nezdržia. Takmer všetky tieto deti miznú a ich ďalší osud je neznámy. Je pravdepodobné, že dostanú inštrukcie od rodiny či prevádzačov a pokračujú ďalej v ceste do cieľovej krajiny. Obavy tu však vzbudzuje práve skutočnosť pokračovania v ceste neoficiálnou formou a za sprievodu osôb, ktorých záujem je jednoznačný – získať profit z ich cesty. Nemožno vylúčiť, že tieto osoby sú súčasťou organizovanej skupiny, ktorá s cieľom splatenia dlhu za cestu môže deti zneužívať. Rovnako nevedno či osoby, u ktorých deti skončia sú skutočne ich rodinní príslušníci, a aká je ich motivácia či úmysly.
Liga za ľudské práva v rámci projektu Miznúce deti podporeného Nadáciou otvorenej spoločnosti z z Fondu pre mimovládne organizácie, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2009 – 2014, realizovala jeden rok trvajúci výskum zameraný na identifikáciu príčin miznutí odlúčených detí prichádzajúcich na Slovensko, následných postupov zodpovedných orgánov a možného ďalšieho osudu týchto detí. Výsledkom tohto výskumu je Pozičný dokument a Východisková analýza, ktoré sú k dispozícii na stiahnutie na webovej stránke Ligy za ľudské práva, tu:
http://www.hrl.sk/sites/default/files/publications/pozicny_dokument.pdf
Projekt Miznúce deti bol podporený sumou 36 000 eur z Fondu pre mimovládne organizácie, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2009 – 2014. Správcom Fondu je Nadácia otvorenej spoločnosti – Open Society Foundation. Cieľom projektu Miznúce deti je Zvýšenie zapojenia MVO do tvorby politík a rozhodovacích procesov na miestnej, regionálnej a národnej úrovni.
