Už niekoľko dní ma trápi jeden príbeh. Jeden z vynikajúcich tlmočníkov, s ktorými v Lige spolupracujeme a zároveň učiteľ na vysokej škole, nepochádza zo Slovenska, no žije a pracuje tu už niekoľko rokov. V decembri za ním konečne pricestovala aj jeho manželka a ich dve deti, škôlkári.
Môj priateľ im dočasne našiel miesto na ubytovni, pretože vysokoškolský internát, na ktorom náš tlmočník dovtedy býval, nebol vhodný pre rodinu s dvomi deťmi. Plán bol však taký, že si postupne nájdu byt a usadia sa. Tak sa aj – takmer - stalo. Našli sme im byt neďaleko od nás, všetko vyzeralo sľubne, zmluvu sme odobrili, nájomné odsúhlasili, chýbal len podpis a nasťahovanie.
No v piatok večer zrazu zazvonil priateľov telefón. Majiteľ bytu začal zisťovať, prečo manželka nosí šatku a či nejde náhodou o utečencov. Pretože áno, tlmočníkova manželka – inak moderne sa obliekajúca mladá žena, nosí ako prejav svojej viery na hlave šatku.
Priateľ začal vysvetľovať – nie, nejde o utečencov, ide o vysokoškolského učiteľa, ktorý je tu už niekoľko rokov, pracuje, má dve malé deti a manželku a byt sa im veľmi páči, vyhovuje im polohou, nájomným aj dostupnosťou, slušná rodina, zaručujeme sa za nich. O dve hodiny na to pípla smska – „Ten nájom ruším.“.
V nás oboch by sa v tom momente krvi nedorezal. Napriek tomu, že nešlo o nás, cítila som sa, akoby mi dal niekto facku. Zhrozenie, poníženie, frustrácia, hnev. To je len zlomok pocitov, ktoré sa mnou v ten moment prehnali. Veľa by sa dalo popísať o právnej rovine celej veci – každý, kto poskytuje služby, aj ľudia, ktorí prenajímajú byt, majú povinnosť nediskriminovať svojich zákazníkov a za takéto konanie by dotyčného mohol čakať pekne mastný postih.
No dôležitejšia je ľudská rovina príbehu. Pretože, ako vysvetlíte dvom inteligentným mladým ľuďom, že sa na druhý deň nikam nesťahujú, pretože v hlavnom meste Slovenska v 21. storočí je problémom šatka na hlave mladej mamičky?
Zuzana Števulová
riaditeľka Ligy za ľudské práva
