Prečítajte si náš druhý rozhovor zo série Zmiešané manželstvá.
Povedzte nám váš príbeh, kde a ako ste sa stretli?
Jakub: V roku 2015 sme sa stretli na vysokoškolskom internáte v Londýne. Nataša študovala profesionálne kulinárske umenie a ja mikrobiológiu. Bývali sme na internáte s ôsmimi Britmi, takže hneď sme našli spoločnú reč.
Natalia: Začalo to spoločnými večerami a dlhými rozhovormi. Kubi ma podplácal gulášom, slovenským vínom a horalkami, a ja som mu nosila zo školy eclairs a ragú z králika. Občas sme chodievali na terasu na streche na cigaru, a už pred Silvestrom ma požiadal o ruku.
Prečo ste sa rozhodli pre život na Slovensku? Čo boli hlavné faktory pri rozhodovaní?
Natalia: Ja pochádzam z veľmi malého mesta v Rusku, kde by sme si ani ja po Londýnskej akadémii ani Jakub nevedeli nájsť slušné zamestnanie. Okrem toho, Jakub by sa musel naučiť plynule po rusky. Na Slovensku som mala jazykovú výhodu (ľahko sa tu dá dohovoriť po anglicky), a naučiť sa nový jazyk bolo pre mňa skôr zábavou, než nutnosťou. Takže Slovensko ako rodná krajina Jakuba bola jasná voľba, mne sa Bratislava veľmi zapáčila. Okrem možností zamestnania som ocenila aj dobrú ekológiu, napríklad kvalitu vody a vzduchu, množstvo stromov a parkov v meste, lesy a jazerá v blízkosti – to všetko vytvára veľmi príjemné prostredie pre výchovu detí.
Nati, čo ťa na Jakubovi najviac zaujalo?
Natalia: Ja neviem, len si pamätám, ako na mňa pozerá svojimi očami a hovorí “I’m Jakub, nice to meet you”, a potom zrazu stojím v svadobných šatách v Zičiho paláci! (smiech) Asi to bude láska na prvý pohľad? Tá nepotrebuje vysvetlenie, ona proste je, a keď je človek „ten pravý,“ to jednoducho vieš.
Jakub, čím ťa očarila Natalia?
Jakub: Od našich prvých rozhovorov som cítil, že mám vedľa seba spriaznenú dušu, ktorá má veľmi podobný pohľad na svet. Tešil som sa na každý moment strávený s ňou, lebo som vedel, že keď sme spolu, cítim sa kompletný.
Nati, pre teba bolo Slovensko novou krajinou. Aké boli tvoje začiatky?
Natalia: Moje začiatky boli veľmi príjemné, lebo som mala vždy pri sebe manžela, ktorý nedovolil, aby som sa musela boriť s akýmikoľvek problémami. Nemusela som čeliť tak ako asi iní cudzinci jazykovým prekážkam a problematickej byrokracii len v slovenčine. Avšak skôr či neskôr som aj ja musela urobiť prvé samostatné kroky, či už to bola návšteva lekára, banky alebo pracovný pohovor. Zistila som, že veľa ľudí si stále pamätá niečo po rusky, veľa starších Slovákov niekedy perfektne ovládalo moju rodnú reč a viackrát boli v Rusku, ale aj mladá generácia má veľký záujem o ruštinu. Veľa z nich sa chce učiť, takže niektorých doučujem aj ja. Prvým prekvapením ale pre mňa bola čeština, ktorej som na začiatku vôbec nerozumela. S mojím šéfom v práci sme hovorili po anglicky. Teraz sa už vieme dohovoriť bez problémov, ale z českých čašníkov v reštauráciách občas mávam stres doteraz.
Kedy si začala mať pocit, že Slovensko je tvoj domov?
Natalia: Keď zhruba po roku sa ma v práci pýtali, kam idem na dovolenku, a či idem domov. Táto otázka pre mňa znela zvláštne a odpovedala som, že môj domov je tu. Návrat do Ruska by som si už nevedela ani predstaviť.
Nati, aj keď nie si Slovenka, vzhľadom by si ťa človek ľahko zaradil medzi „domácich.“ Stáva sa ti často, že ťa v Bratislave považujú za cudzinku na základe tvojho výzoru?
Natalia: Ani nie, Rusko a Slovensko sú prakticky susedia, slovanské národy sú si fyzicky podobné. Často sa stáva, že si ma aj kvôli mojej výslovnosti v slovenčine zamieňajú za Slovenku, ale z východného Slovenska, alebo ma považujú za Srbku.
Máte viac priateľov Slovákov alebo sa stretávate skôr s cudzincami?
Jakub: Nerobíme rozdiely a máme priateľov Rusov, Slovákov aj cudzincov. Ale väčšinu času trávime spolu len my dvaja, a to sú tie najvzácnejšie chvíle.
Ako sa medzi sebou rozprávate? Začali ste sa učiť partnerov jazyk?
Jakub: Spolu sa rozprávame hlavne po slovensky, lebo Nataša to skvele zvládla a naučila sa po slovensky za jeden rok. Ja sa učím po rusky a musím povedať, že je to prekrásny jazyk.
Natalia: Skôr by som povedala že mame takú zmiešanú reč, lebo o niečom sa mi jednoduchšie rozprava po slovensky, o inom po rusky, a keď nepoznám nejaké slovo, tak si občas pomáham aj angličtinou, a už sa nám pomaly vytvoril aj vlastný jazyk. Pre mňa je podstatné to, že Jakub mi vždy rozumie, rovnako ako aj ja jemu, v akejkoľvek reči sa rozprávame. Ale úprimne, veľmi často na neho hovorím po rusky, lebo občas som lenivá sa snažiť po slovensky.
V čom sa kultúrne najviac od seba vy dvaja odlišujete? Kedy máte pocit, že pri diskusii je to „Slovensko vs Rusko“?
Natalia: Primárne v reštaurácii. Som zvyknutá na trochu iné jedlo a občas je ťažké nájsť niečo, čo nie je vyprážane a kde príloha nie je knedľa. Ja sa len trochu smejem z toho, že pre Kuba vzdialenosť 200 km je „až 200 km“, a pre mňa je to „iba 200 km.“ Ostatné kultúrne rozdiely sú skôr výhodou a nikdy sme nemali diskusiu Slovensko vs Rusko. Keď sú hokejové a futbalové zápasy, tak na otázku komu fandite odpovedáme, že našim.
Pri zmiešaných manželstvách majú páry častokrát rozdielne vierovyznanie, čo môže spôsobiť konflikt najmä, keď ide o výchovu detí. Ako je to vo vašom prípade?
Jakub: My máme veľké šťastie, že máme rovnaké vierovyznanie a tento problém nemáme.
Čo považujete za výhody a nevýhody zmiešaných manželstiev? V čom sa odzrkadľujú vo vašom prípade?
Natalia: Ťažko povedať. Asi každý pár má svoje problémy a naopak. Nikdy sme sa nad tým ani nezamysleli. Výhodou je jednoducho to, že sme spolu, a to je jedno, z akých krajín pochádzame a kde žijeme. V našom prípade všetky nevýhody sa dajú obrátiť na výhody, treba brať život pozitívne :)
Rozhovor vznikol v rámci projektu Migračný kompas, ktorý je podporený z prostriedkov Operačného programu Efektívna verejná správa z Európskeho sociálneho fondu.
Všetky rozhovory zo série Zmiešané manželstvá môžete násť na tejto stránke.
