Na Konferencii o úlohách akademikov a náboženských lídrov vo vzťahu k utečencom, ktorú zorganizovala Liga za ľudské práva na pôde Univerzity Komenského v Bratislave 27. októbra vystúpil aj Lahcene Mehennaoui. Je aktivistom za ľudské práva, advokátom sociálnej spravodlivosti, ale aj pomocníkom utečencov k úspešnej integrácii v českom Brne. Okrem toho pracuje v celkom obyčajnom zamestnaní ako bežný človek. Pochádza z Alžírska a má 30 rokov. Keď som sa ho opýtala, ako to všetko stíha, jeho odpoveďou bolo – veľa som toho vo svojom živote nenaspal. A potom sa rozrozprával. Tu je kúsok z jeho príbehu.
Prvá z vecí, ktorú Lahcene pri rozprávaní o sebe zdôrazní, je táto – nie som Arab, som Berber. Presnejšie Berber z etnickej skupiny Kabyli. Berberi sú dnes v Alžírsku marginalizovanou minoritou, hoci tvoria pôvodné obyvateľstvo krajiny. Lahcene je moslimského vierovyznania. To Berberi prijali za svoje počas arabského dobývania afrického Severu v siedmom a ôsmom storočí.
„Keď v Alžírsku poviete, že ste Berber, už máte na čele krížik. Ak ste Berber a k tomu aktivista, máte tie krížiky rovno dva,“ povedal Lahcene.
Berberi majú podľa neho aktivizmus v krvi. V krajine je niekoľko hnutí, ktoré sa dlhodobo snažia o autonómiu. Lahcene ale nepatril k takýmto aktivistom. Jeho záujmom boli vždy ľudské práva. „Je jedno, aký ste aktivista, aj tak sa na vás vládni predstavitelia v krajine pozerajú ako na buriča a hrozbu, ste zapísaný na červenom liste,“ vysvetľoval Lahcene pri šálke čaju. Aktívny bol od svojich trinástich rokov, vyrastal medzi skautmi a nakoniec sa stal aj lídrom jednej z mládežníckych skupín na podporu ľudských práv v krajine. V roku 2007 spoluzakladal sociálnokultúrne združenie, s ktorým organizovali školenia a konferencie o ľudských právach. No jemu to nestačilo. Potreboval širší záber.
Vďaka známemu sa skontaktoval s vedením pobočky Amnesty International v Alžírsku. Všetky stretnutia museli byť tajné, na nijaké z nich nemal totiž povolenie zhora. „Od začiatku som sa stotožňoval s ich princípmi. Bol som v tejto oblasti profesne stále ešte zelenáč, no o niekoľko týždňov som sa stal koordinátorom skupiny mladých. Mal som v sebe to správne zanietenie, ktoré ma posúvalo vpred,“ rozprával Lahcene. Ostalo v ňom dodnes, dá sa čítať z jeho očí, gestikulácie aj frekvencie reči.
Predsavzal si rozbehnúť aktivity Amnesty International po celej krajine. S veľkými ťažkosťami organizoval dni otvorených dverí, nespočetné množstvo workshopov a konferencií, na ktoré pozýval odborníkov z iných organizácii ochotných zúčastniť sa ich bez nároku na odmenu. Princípy organizácie šíril medzi kamarátmi, na univerzite, v rodine, medzi susedmi. „Niekoľkokrát sa stalo, že na stretnutia okrem mňa nikto neprišiel. Ľudia sa báli. Ale ja som to nechcel vzdať,“ pokračoval Lahcene. Noci trávil v sídle Amnesty v meste Béjaïa, odtiaľ chodieval rovno na univerzitu a naspäť do organizácie. „Okrem toho som mal ešte aj brigádu, niekedy v tom období som nadobro prestal spávať,“ povedal Lahcene s úsmevom.
A prečo to robíš zadarmo? - všetci, čo sa snažíme v živote o čosi viac, ako len o dobre platenú prácu a pekné auto, sme si takéto otázky od rodičov už vypočuli. Nemyslia to s nami zle. Lahcenovou odpoveďou rodičom bola vždy sa opakujúca veta – až uvidíte výsledky, potom pochopíte, že to stálo za to. Jedným z takých výsledkov bolo oslobodenie muža, ktorý strávil v alžírskom väzení neopodstatnene 12 rokov. „Čakal v tom väzení toľko rokov na odsúdenie a pri tom vôbec netušil, že má ako človek svoje práva. Takých ľudí sú tam tisícky. Ak mám prostriedky na to, aby som im pomohol, je to moja povinnosť,“ zdôraznil Lahcene.
Lahcene má zvláštny dar reči, dobre sa ho počúva. Nechávam ho rozprávať ďalej. Sedíme v kavarni Dobre&Dobré v Starom meste, do jeho príbehu hrá akási francúzska pieseň. Atmosféra ako stvorená pre príbehy.
„Som hlasom tých, ktorí hlas nemajú. Som zrakom slepých. Čo vidím, o tom hovorím. Je mi jedno, kto si o tom čo myslí. Nie, kým viem, že konám dobro. Robí ma to šťastným a ak ma chce za to niekto strčiť do basy? Nech sa páči,“ jemne rozpaží ruky a vráti sa späť k svojej šálke čaju.
Vie, že nezachráni celý svet. Takýto druh naivity ho už opustil.
„Sú tu však konkrétni ľudia, ktorým môžem pomôcť. Funguje to ako domino efekt – dotkneš sa prvej hracej tabuľky, ich padanie môže byť pomalý alebo rýchly proces, plynulý alebo sekaný, no na konci padne aj posledná a to môže byť práve hoci len jeden zachránený človek. Neodpustil by som si, ak by som videl neprávosť a nechal ju tak. Ako by som sa na seba potom pozrel do zrkadla?“
V tichosti s ním súhlasím.
Zastrašiť a zastaviť
Bolo len otázkou času, kedy tí zhora zamerajú svoj hľadáčik i na neho. Lahcene študoval na univerzite v Béjaïi právo, potom presedal na anglický jazyk a literatúru. Najskôr dostával varovné anonymné správy na sociálnych sieťach, neskôr začali i problémy v škole. „Dostával som správy z účtov, ktoré vznikli chvíľu predtým, ako mi dotyčný alebo dotyčná napísali, že to, čo robím je nebezpečné a navyše nelegálne. Dlho som váhal, či mám týmto ľuďom vôbec odpisovať, no urobil som to. Na mojom konaní nebolo nič nelegálne. Bola to humanistická vec,“ vysvetľoval.
Časom dostával aj výhražnejšie správy s otázkou, či sa nebojí, že sa mu niečo stane, ak bude vo svojom aktivizme pokračovať. „Ničoho som sa nebál a nebojím sa ani teraz,“ povedal Lahcene s absolútnym presvedčením.
Časom sa začali problémy aj na univerzite. „Nechceli ma pustiť do ďalšieho ročníka, vraj som neukončil akýsi predmet, no to nebola pravda. Bol to spôsob ako ma psychicky vystrašiť, ako ma zastaviť v mojich aktivitách,“ spomínal Lahcene. Hoci nakoniec dokázal, že všetky predmety úspešne absolvoval, problémy sa vrátili aj v ďalšom ročníku. „Tvrdili mi, že si musím zopakovať posledné semestre za nesplnené úlohy. Posielali ma od dverí k dverám niekoľko mesiacov a ľudia, s ktorými som sa mal za tými dverami stretnúť, tam nikdy neboli,“ pokračoval. Rozhodol sa situáciu vyriešiť radikálne.
Spolu s niekoľkými kamarátmi prišiel skoro ráno pred univerzitu a jej bránu zamkol reťazou, ktorú si so sebou priniesol. Prichádzajúci zamestnanci mali strach, že budú mať v práci problémy, sekretárky plakali. Lahcene čakal, kým sa pred dverami univerzity ukážu tí, za ktorými celé tie mesiace chodil do kancelárií. „Chcel som len dosiahnuť spravodlivosť,“ povzdychol si. Opäť sa mu podarilo upokojiť situáciu len na chvíľu, v poslednom ročníku pred štátnicami od neho opäť požadovali, aby si ho zopakoval. „Už som mal toho dosť. Vedel som, že túto vojnu s vládou nevyhrám. To posledné, čo som potreboval, bolo, aby nám podpálili dom, ako to bolo ich zvykom alebo aby ublížili mojej rodine,“ spomínal Lahcene. Školu nedokončil.
Začal hľadať cestu von z krajiny.
„Keby som ostal v Alžírsku, mal by som len tri možnosti – väzenie, nemocnicu alebo smrť,“ dodal s vážnou tvárou. Domov sa dnes vracia raz alebo dvakrát do roka navštíviť rodinu.
Lahcene sa nakoniec rozhodol pokračovať v štúdiu sociálnej práce vo Vilniuse v Litve. Bolo to v roku 2013. „Hľadal som pomerne lacnú možnosť na bývanie aj štúdium, nemal som peniaze nazvyš. O tejto krajine som veľa nevedel, iba že je to niekde v Európe a je tam zima. Tak som sa rozhodol to vyskúšať,“ povedal.
Nebudem len sedieť a pozerať sa
Prvé mesiace sa zoznamoval s krajinou a jej systémom. Lahcene ale nie je ten typ človeka, ktorý by dlho obsedel na mieste nerobiac vôbec nič. Našiel si prácu a začal sa zaujímať o problematiku vylúčenia medzinárodných študentov z bežného života miestnych mladých ľudí. „Litovčania mali vlastné párty vo svojom vlastnom jazyku, my zahraniční študenti sme sa stretávali len medzi sebou. Doslova nulová interaktivita,“ pokračoval Lahcene v rozprávaní. V Litve sú podľa neho ľudia ešte stále veľmi uzavretí a do kontaktu s cudzincami sa veľmi nehrnú. „V mojom prípade to teda nemuselo byť len preto, že som moslim alebo mám tmavšiu farbu pokožky, u nich v spoločnosti to tak jednoducho funguje. Niekoľkokrát som počul a stalo sa to aj mne, že ak sa cudzinec prihovoril domácim s prosbou o radu či len s prostou otázkou, otočili sa mu chrbtom, neodpovedali,“ hovoril Lahcene.
Spolu so študentkami z Vietnamu a Uzbekistanu a kamarátom z Nigérie založili Medzinárodnú asociáciu študentov, ktorá dodnes sídli vo Vilniuse. V krátkom čase precestovali vďaka podpore Amnesty International, Lige za ľudské práva či európskeho inštitútu na podporu ľudských práv niekoľko európskych metropol a univerzít. Do programu zapájali lokálnych študentov spolu s tými zahraničnými. Cieľom stretnutí a ciest bolo okrem vzdelávania o ľudských právach otvorenie sa jeden druhému, zdieľanie svojich národných zvykov a tradícií, vzájomná tolerancia a menej strachu z multikulturalizmu.
„Bez pomoci miestnych ľudí, bez pomoci domácich, nevedie žiadna cesta k úspešnej integrácii. Integrácia nie je len o vybavení nových dokladov, pomoci s prekladom a naučení sa nového jazyka. Súčasťou úspešnej integrácie je socializácia, objavovanie novej kultúry s jej nositeľmi, zábava, nečakané stretnutia, noví priatelia, spoznávanie mesta a kraja,“ vysvetľoval Lahcene.
„Raz mi jedna profesorka povedala, že mám viac skúseností ako ona. Odpovedal som jej, že ja som tu ten na prax, zatiaľ čo ona je výborná v teórií,“ povedal hrdo Lahcene.
Nechcel sa vzdať ani spolupráce s Amnesty International, pokúsil sa preto založiť vo Vilniuse jej pobočku. Litva ale nebola strategicky zaujímavým miestom pre túto organizáciu, neprestala však Lahcena podporovať v jeho aktivitách výmenou informácií a dodávaním materiálov na projekty.
Prišiel a zostal
V auguste 2015 prišiel Lahcene ako študent zapojený do programu Erazmus na dva semestre do Brna. Študoval ľudské práva v povojnovej spoločnosti a vzťahy s verejnosťou. „Študoval som dva semestrálne programy naraz v jednom, našiel som si v Brne prácu a priateľku a zároveň som pracoval na svojom prieskume – integrácia utečencov do spoločnosti v dôsledku komunálnej spolupráce – pre univerzitu vo Vilniuse,“ objasňoval Lahcene. V roku 2016 odišiel do Litvy na dva mesiace obhájiť svoj výskum a vrátil sa naspäť do Brna. Odvtedy tam žije. Brno mu učarovalo.
Kdekoľvek ide, cíti sa ako doma.
„No ak by som mal porovnať Litvu a Česko, horšie to bolo v Litve. Viac ľudí v Česku, konkrétne v Brne, hovorí po anglicky ako vo Vilniuse, tam stále radšej počujú ruštinu. Česi sú viac otvorení a komunikatívni,“ povedal Lahcene a dodal „my od Stredozemného mora sme veľmi otvorení, s každým sa hneď rozprávame, ako keby sme sa poznali roky.“
Nebol by to Lahcene, keby sa nesnažil vyhľadať Amnesty International aj v českom Brne. Spätná väzba ho však nepotešila – v Brne robí Amnesty projekty len na lokálnej báze a v 90-tich percentách v českom jazyku, ktorý sa Lahcene ešte stále len učí. Nakoniec sa stal v organizácii Internations ambasádorom migrantov žijúcich v Brne. „Organizujem pre nich týždenne i mesačne rôzne aktivity, spájame spolu odlišné individuálne príbehy do jedného globálneho celku,“ povedal Lahcene s úsmevom.
Okrem toho pracuje aj na integrácii utečencov spolu s českou neziskovkou Organizace pro pomoc uprchlíkům (OPU). Najbližšie organizujú v Brne 17. novembra pri príležitosti Medzinárodného dňa tolerancie stretnutie pre utečencov a migrantov s Čechmi s názvom Jazyková káva tolerancie.
Som moslim, ale som aj človek
Interkultúrny dialóg považuje za základ úspešnej integrácie. „Raz som sa v jednej z českých dedín rozprával s miestnym mužom. Keď som mu povedal, že nie som Arab ale Berber, potešil sa. Na otázku prečo odpovedal len – lebo ich nemám rád. Z komunikácie však vysvitlo, že nikdy nijakého nestretol. To isté sa deje s utečencami či ľuďmi inej farby pleti či vierovyznania. Máme z nich strach, no nikdy sme s nikým z nich neprišli do kontaktu. Pre mňa je to výzva. Nielen preto, že som moslim,“ rozprával Lahcene.
Je veriacim a praktizujúcim moslimom, no v prvom rade je človekom.
„Islam je tu pre mňa, je to moja viera. No táto viera nezobrazuje moju osobnosť, moju identitu,“ zdôraznil Lahcene. V prvom rade sme tu ľudia pre ľudí, až potom sme kresťania či moslimovia,“ dodal.
Vyzýva každého, kto si myslí, že cieľom islamu je terorizmus, aby za ním prišiel a spoločne si prečítajú hoci aj celý Korán, aby týmto ľuďom dokázal, že to nie je pravda. „Ak tam ktokoľvek nájde jednu jedinú vetu, ktorá toto moslimom prikazuje, potom bez problémov opustím Českú republiku a vrátim sa naspäť do Alžírska,“ povedal.
„Byť moslimom je pre každého z nás veľmi osobná a duchovná záležitosť. V Koráne sa píše, že ak zabijem čo i len jedného človeka, akoby som zabil celé ľudstvo. No ak zachránim čo i len jedného človeka, akoby som zachránil celé ľudstvo,“ vysvetľoval Lahcene. Kto spája teroristov z takzvaného Islamského štátu s islamom ako náboženstvom, má podľa neho veľké nedostatky vo vedomostiach. „Tie majú vďaka všelijakým pochabým médiám, samozvaným lídrom a politikom dnes mnohí,“ dodal.
Práve takýto ľudia sa podľa neho musia stretávať s tými, ktorých sa boja, aby si uvedomili, že sú to rovnako len bytosti z mäsa a kostí ako oni sami. „Nemôžeme znova urobiť tú istú chybu s utečencami, akú napríklad Česi a Slováci urobili s rómskou menšinou. Nemôžeme ich vylúčiť zo spoločnosti, lebo výsledok bude ešte horší, ako bol predtým,“ povedal. Vylúčiť zo spoločnosti moslimov, pretože ich považujeme za islamistov, je nahratie na smeč práve islamistom a populistom.
Keď nerozumieme sami sebe
Lahcene si myslí, že jedným zo základných problémov integrácie je aj nepochopenie dnešnej spoločnosti samou spoločnosťou. „Neexistuje niečo ako absolútna „čistá“ spoločnosť. Každú spoločnosť tvorí niekoľko jazykov, nárečí, spleť kultúr i vierovyznaní. Musíme len vedieť žiť v harmónií,“ vysvetlil a zdôraznil, že kooperácia a vzájomný rešpekt je to, čomu sa musíme naučiť hneď na začiatku integračného procesu. Musíme vyjsť zo svojej komfortnej zóny.
„Integrácia nie je asimilácia. Ľudia, ktorí k nám prichádzajú sa nemôžu len tak vzdať všetkého, čomu celý svoj život verili a čo žili. Musíme ich akceptovať takých, akí sú a oni musia akceptovať nás takých, akí sme,“ povedal. Úlohou spoločnosti je už len nájsť tú správnu cestu k tomuto cieľu.
Lahcene používa na búranie strachu a stereotypov metódu kladenia otázok –
„Ak sa doma modlím k svojmu Bohu, ubližujem vám tým nejako? Ak nepijem ako moslim alkohol, ubližujem vám tým nejako? Ak čítam namiesto Biblie Korán, ubližujem vám tým nejako? Ak počas Ramadánu cez deň nejem, znamená to, že ani vy nemôžete jesť? Nie? Tak prečo si myslíte, že medzi vás nepatrím?“
Jeho cieľom a misiou je odnaučiť našu spoločnosť používať predsudky, robiť unáhlené závery bez dôkazov, bez vedomostí. Jednoducho spájať ľudí.
Keď sa zamyslí nad tým, koľko to nášmu stredoeurópskemu spoločenstvu vzhľadom na reálie a nárast pravicového extrémizmu a populizmu môže trvať, ani štipka jeho tváre či odpovede neprezrádza skepticizmus. „Asi trochu dlhšie, ale musí sa to skončiť pozitívne,“ odpovedá. Podarilo sa to už aj horším. Smejeme sa.
Neverili by ste, ale Lahcene mi aj po vymenovaní všetkých svojich aktivít povedal: „Stále si hľadám ešte niečo iné, mám pocit, že som ešte nenaplnil svoj potenciál.“ Onemela som od úžasu.
Pre Ligu za ľudské práva rozhovor pripravila a spracovala Diana Burgerová. Rozhovor bol pripravený v rámci projektu "Debating New Phenomena of Refugee Migration in Central Europe, ktorý bol podporený z prostriedkov Európskej únie v rámci programu Európa pre občanov. Názory vyjadrené v článku nie sú názormi Európskej únie.
