Obaja mali radi podľa všetkého sever a ja som ešte len začínala cestu sama k sebe.
Stráviť noc na letisku nie je len tak. Pamätám si mieru môjho „entuziazmu“, keď som tam prišla a zistila, že do rána to proste musím nejak prežiť. Vďaka maďarským montérom montujúcim svetelné reklamy a ich humoru som to nejak prežila. A niekedy o pol piatej ráno som sa dočkala aj vstupu do slávneho letiskového salónika vo Viedni ku ktorému sa snáď vrátim neskôr.
Prvé, čo ma letisku obklopilo bolo ticho. Všeobjímajúce ticho a pokoj. Dlhý eskalátor vedúci k vlakovej stanici a na veľkoplošnej obrazovke pustená opera. Na letiskových toaletách pustený šum vtákov a lesa. Fínsko bolo už na prvý dojem iné.
Kombináciou mojej angličtiny, náhod a orientačného nezmyslu som sa prepracovala na ubytovanie a prvá moja cesta viedla do lekárne.
Ako suvenír som si priniesla lieky na alergickú nádchu.
Suonmelinna ( Fínsky hrad ), ostrov vzdialený len 15 minút od Helsínk sa stal mojim útočiskom. Bývalá námorná pevnosť sa do dnes sa považuje za predmestie Helsínk. Baltické more, bývalé vojenské bunkre či vrak lode a výhľady na katedrálu v Helsinkách tvorili každodenný kolorit vo Fínsku.
Hneď v prvý deň som stretla Edena, energického Francúza z Marseille žijúceho tu a pracujúceho ako futbalového trénera dorastu. Tu som pochopila, že francúzske sľuby sú ako makrónky - sladké, farebné a intenzívne, ale nikde nemáte záruku, že dostanete ďalšie.
Daždivých dní bolo viac ako dosť a v jednu daždivú nedeľu som navštívila mestské múzeum a tu som prežívala na štyroch poschodiach radosť z recyklácie. Fíni naozaj berú recykláciu veľmi vážne a majú ju doslova v krvi. Rovnako ako svoju históriu a sauny.
Oodi library je futuristická stavba knižnice v centre Helsínk, svojou impozantnosťou a nadčasovým dizajnom nadchla už z diaľky. Na prízemí sa hrali šachy, cez niekoľko poschodí s rôznou literatúrou som sa prepracovala až na posledné poschodie odkiaľ bol výhľad na Fínsky parlament. Pokoj a ticho boli prítomné aj tu napriek kaviarni plnej ľudí.
Okrem Helsínk som stihla navštíviť Porvoo, malé historické mestečko na štýl Banskej Štiavnice. S Adamom z Austrálie sme sa prechádzali a rozprávali austrálskou angličtinou. Teda on, ja som sa snažila rozumieť. Cestovateľ, ktorý mal za sebou rádovo viac krajín ako ja mi ozrejmil život v Austrálii a poslal ma do Estónska na otočku.
Nákup v Lidli s ním však bol nekončiacou tragédiou na štýl Hamleta kde sa pýtal špagety alebo hamburger? Ani u protinožcov nie je svet dokonalý.
Gastronomickou bodkou za Fínskom bola lososová polievka. V miestnej robotníckej časti Hakaniemi som šla na doporučenie ochutnať priamo do mestskej tržnice. Lohikeitto, ktorú mi naservíroval Egypťan Marcus, ktorý medzi fínskou introvertnosťou žiaril ako egyptské slnko.
V centre Helsínk som si na miestnej tržnici dala hotdog z losa. Subjektívne chutilo to ako kuracie párky.
Musím povedať, že fínsky odstup a introvertnosť ma ubíjala, až kým som ich nezačala chápať. Pred múzeom bolo parkovisko pre kočíky s presne vymedzenými miestami, deti mali minimum hračiek v detskej herni, múzeá poväčšine zadarmo, trajekty v cene denného lístka a úsmev málokedy. Akoby si Fíni žili vo svojej vlastnej dimenzii. A bolo im tak dobre.
Za svetlý moment môjho výletu považujem, keď mi sused – o fínskych susedoch treba vedieť toľko, že sa nezdravia a nenadväzujú konverzáciu ani očný kontakt - venoval sadu servítok Marimekko, pre Fínov je to niečo ako národná značka.
Záblesk ľudskosti a prelom mlčania.
Až oveľa neskôr som pochopila skutočný význam ticha, minimalizmu a pokojných popoludní s výhľadom na trajekty do Estónska.
Nie na všetko je človek pripravený na začiatku cesty...
